Keď som spoznal moju ženu Evku, bol som na tom zle. Nemal som peniaze. A keď vravím „nemal som peniaze“, nesnažím sa byť iba falošne skromný.

Práve mi nevychádzal už štvrtý biznis, do ktorého som sa pustil, na účte som bol v mínuse, výdavky prevyšovali moje príjmy a v peňaženke som mal 10 €.

Býval som ešte stále u rodičov a nemohol som si dovoliť rozhadzovať peniaze. Pozývať ženy na drahé večere a kupovať im darčeky, aby som ich „ohúril“, nebolo ani v mojom presvedčení, ani v mojich možnostiach.

Najťažší moment bol pre mňa, keď mal prísť účet

Keď sme sa konečne dohodli na stretnutí, išli sme do miestneho nákupného centra na latte a čaj. Nechcel som si objednávať nič ďalšie a dúfal som, že si ani ona nič nedá, pretože by mi to nevychádzalo.

Najťažšie na stretnutí pre mňa nebolo byť šarmantný, vtipný či charizmatický. Ale moment, kedy mal prísť účet. „Pôjdeme už?“ spýtala sa ma po vyše hodine. Prikývol som a zavolali sme čašníka, nech nám prinesie účet.

Rátal som, že to vezmem, pretože tak som to vždy na prvých stretnutiach so ženou robil. No keď prišiel účet, prekvapila ma. Vzala ho, vytiahla peniaze a povedala: „Pozývam ťa.“

„Ďakujem, tak ja to teda vezmem nabudúce,“ usmial som sa na ňu. Mal som zmiešané pocity.

Na jednej strane som sa tešil, pretože som ušetril aj to málo, čo som pri sebe mal, no na druhej strane som sa cítil ako chudák. Necítil som sa ako chlap, ktorý sa dokáže o ženu postarať. A nie len preto, že som nezaplatil za jedno latte a čaj.

Keďže som nemal peniaze, aby som ju niekam 2x do týždňa pozýval, chodili sme sa skôr prechádzať popri rieke či do parku a trávili sme spolu zimné decembrové dni vonku.

A keď sme predsa len išli do kina, tak som musel prísť so sklopenou hlavou za mojou maminou, či mi nedá 20 €, aby som mohol za nás zaplatiť.

Radšej som šiel pešo

V jeden večer som ju po jednej našej prechádzke odprevádzal neskoro večer na intrák a husto snežilo. Rozlúčili sme sa a ja som sa potreboval dostať domov.

Keď som sa pozrel do peňaženky, našiel som tam len drobné. Radšej som išiel domov pol hodinu pešo, do kopca, v zime, než by som dal 70 centov za autobus.

Ona ma aj tak chcela. Bolo jej jasné, že som nemal peniaze na rozdávanie. Nebola naivná. Domyslela si to. Ale nemala s tým najmenší problém.

Ako je to možné, pýtaš sa?

Videla, že sa neľutujem, nefňukám nad tým a niečo s tým robím.

Pravdou je, že som vtedy rozbiehal biznis, neustále som niečo vymýšľal, vzdelával sa, mal som pre ňu zaujímavé príhody a keď som nešiel s ňou von, tak som makal na tom, aby to bolo lepšie a nemusel som peniaze riešiť, ale mal som ich viac ako dosť.

Jednoducho povedané, výsledok ešte nebolo vidieť, ale vnímala, že je to len otázka času.

Dnes, po 9 rokoch, čo sme spolu, dokončujem náš dom, chodíme po dovolenkách, doprajeme si a takmer všetko platím ja.

Ona nemusí pracovať a venuje sa sebe, nášmu malému synovi a mne.

Potrebuješ si uvedomiť, že nemať peniaze je iba dočasné a dá sa to riešiť v prvom rade zmenou tvojho myslenia a prístupu.