V mojom poslednom článku som sa venoval 7 Najväčších mýtov o vzťahoch.

Podľa správy TASR z 30. júna 2015 je najčastejším dôvodom rozchodov a rozvodov práve kompatibilita, ktorú som načrtol v Štvrtom mýte (Mýtus č. 4: Vo vzťahoch je potrebná kompatibilita).

Až 63 % rozvádzajúcich sa párov uviedlo, že vzťahy ukončili preto, že si prestali s partnerom rozumieť.

Medzi hlavné príčiny rozvratu manželstiev uvádzajú partneri rozdielnosť pováh, názorov a záujmov.

Napríklad v roku 2014 sa rozviedlo 10 514 manželstiev a na 100 sobášov pripadá 49 rozvodov. Znamená to, že môžeme hovoriť o tzv. rozvádzacej epidémií, keďže každé druhé manželstvo na Slovensku končí rozvodom.

Dosť bolo čísel.

Čo sa to deje? Je to naozaj o tom, že si nerozumieme a že sme rozdielni?

Je skutočný dôvod to, že si nerozumieme a preto vzťahy ukončujeme?

Prečo máme vôbec potrebu vo vzťahoch bojovať? Prečo z nich utekáme skôr, než si uvedomíme, že to, kde sa práve vo vzťahu nachádzame je jedna z fáz, etáp? Kam zmizla perspektíva?

Čo ak je riešenie tejto problematiky jednoduchšie, ako sa javí?

Práve na tieto otázky sa posnažím poukázať v tomto článku.

 

Rozdielnosť je príčina?

Na úvod by som rád zhrnul to, o čom bol vyššie spomínaný Štvrtý mýtus: Vo vzťahoch je potrebná kompatibilita.

Nejde len o rozvody v manželstve.

Neporozumenie tomu, čo nás v skutočnosti vo vzťahoch spája a čo v skutočnosti oddeľuje spôsobuje to, že zo vzťahu sa snažíme ujsť a radšej prehlásime: „Prišli sme na to, že sa k sebe nehodíme. Sme až príliš rozdielni.“

Ona rada chodí do divadla, do kina, na vernisáže a na spoločenské akcie. On rád sleduje doma futbal a z času na čas chodí s kamošmi na pivo.

Ona je viac spoločenská. On je viac menej samotár. Ona rada leží pri mori na pláži, on maximálne vyjde na jazero chytať ryby.

To, čo týchto dvoch ľudí zo začiatku môže spájať, okrem fyzického vzhľadu, sympatií, chémie atď. je práve to, že sú iní.

V začiatkoch vzťahu si mylne interpretujeme situácie a vytvárame predpoklady o tom, ako naše spoločné fungovanie bude vyzerať.

Sme plní domnienok o tom, čo by druhá strana MALA/NEMALA robiť, čo robiť MUSÍ, čo sa vo vzťahu SMIE/NESMIE resp. TOLERUJE/NETOLERUJE. Máme vystavané hranice, na ktorých lipneme a na ktorých sme závislí.

Ona mu chce spraviť radosť, tak ide chytať ryby s ním. On jej chce spraviť radosť, tak ide s ňou do divadla. On očakáva, že ona bude chodiť s ním na ryby, no netuší, že to, že to parkrát pretrpela pri napichovaní návnad na háčik, robila preto, aby mu spravila radosť.

Ona očakáva, že on s ňou bude chodiť do divadla, no taktiež nemá zdanie o tom, že on divadlo a celkovo spoločenské akcie v skutočnosti veľmi nemusí.

 

Pre koho robíme to, čo robíme?

To, čo robíme pre druhých, robíme pre druhých. Nie je v tom ALE nič osobné.

Jednoducho to robíme preto, lebo chceme. LEN TAK.

Ak ale čakáme, že niečo z toho padne na úžitok na našu úrodnú pôdu, sme stratení vo vlastných očakávaniach, predstavách. Je to celé veľký nezmysel.

Nemôžeme robiť niečo pre niekoho preto, lebo čakáme, že z toho niečo budeme mať.

Takáto rozdielnosť v záujmoch môže spočiatku pôsobiť príťažlivo. Skúšame nové veci. Dostávame sa do situácií, do ktorých sme sa nedostali. Je to nové. INÉ.

Keď však začneme venovať pozornosť tomu, že sa niekedy v týchto „nových situáciách“ necítime príjemne, začíname sa voziť v nespokojnosti a časom sa tomu začíname brániť a vyhýbať.

Ako dvaja ľudia, ktorí spolu chcú a dokážu v začiatku fungovať, môžu prísť po čase na to, že sa k sebe nehodia?  

A nie, nie je to len o zamilovanosti či vášni.

Odpoveď prezradím: Jedine tým, že začnú premýšľať nad rozdielnosťou a začínajú byť vo vzťahu nespokojní.

A s tým prichádza začiatok konca.

Musím ťa narvať do svojej krabičky!

V momente, keď sa uzatvoríme do nášho osobného sveta a začíname venovať pozornosť tomu, čo nejakým spôsobom neladí, nekorešponduje s partnerom t.j. s našimi predstavami, očakávaniami, správaním, reakciami, návykmi, tak vzniká problém.

Respektíve sami si ho vytvoríme – vymyslíme – pretože začneme dumať nad tým, že je to čosi dôležité, čo treba riešiť, konať, komunikovať a podobne.

Posudzovanie, hodnotenie, kritizovanie a všímanie si rozdielov medzi partnermi je cesta do pekla. Partner sa pre nás stáva po čase divný, čudný, iný ako my. 

V tom najhoršom, keď nad týmto všetkým premýšľame a cítime sa zle, prichádza okamih, kedy začíname uvažovať nad tým, čo robiť ďalej.

Zmeniť partnera? Zmeniť seba? Hľadať kompromisy?

 

Stačí si to naozaj len všimnúť

To jediné, čo môžeme urobiť je všimnúť si, že sa to celé deje v našej hlave.

Nie je čo meniť, nie je čo sa učiť rešpektovať, tolerovať atď. Ak sa nenecháme zmietať našimi predstavami o tom, že by mal byť partner iný, ako momentálne je, prirodzene ho akceptujeme a tolerujeme, takého, aký je.

Naše pocity nám to jasne naznačia.

Ak sa cítime zle, proste sme stratení v našej nespokojnosti = v našich predstavách o tom, že by mal byť iný.

Tým to končí.

Neexistuje správna miera toho, v akom pomere by sme mali mať namixované vlastnosti či osobnostné črty tak, aby sme sa k sebe ideálne hodili.

Rozdielnosť nám dáva príležitosť pozrieť sa na veci inak, ako sme zvyknutí. To, že sme rozdielni, neznamená, že nemôžeme byť spolu.

Znamená to len toľko, že si potrebujeme dovoliť otvoriť sa čomusi novému.

A to sa deje prirodzene, ak do toho nezačneme kafrať naším premýšľaním, že partner potrebuje niečo vylepšiť či zmeniť a musí to byť tak, ako som povedal JA.

Tieto zmeny sa udejú skôr, ako si to stihneme všimnúť.

Ide však o to, že ak tomu venujeme pozornosť a chceme to cielene NEJAKO UROBIŤ, NIEČO S TÝM SPRAVIŤ, ZAPRACOVAŤ NA TOM, ZMENIŤ TO… tak sa vezieme a točíme v niečom, čo sme si sami vymysleli.

 

Inzerát: Hľadá sa dokonalý partner

Nájsť partnera, ktorý bude kompatibilný so všetkými našimi predstavami, očakávaniami a túžbami, je viac než nemožné.

Je to doslova výmysel.

Vždy príde niekto, pri kom nájdeme časom rozdiely.

Niektoré sa nám zdajú nepodstatné, iné zas neprekonateľné a zložité. Ich povaha nie je pre vzťah smerodajná. Je to len o tom, kde si sami položíme hranice toho, čo pokladáme za dôležité.

Je to o tom, že chyba je v našich očakávaniach? Že by sme ich nemali mať? Že nemôžeme niečo považovať za podstatné či dôležité?

Nie!

Rozdiel je považovať niečo za dôležité a urputne na tom stáť, respektíve stavať na tom našu osobnú spokojnosť, pohodu a šťastie.

Považovať niečo za dôležité s tým, že bez ohľadu na to, či naša polovička povie, urobí, zachová sa, zareaguje tak, ako chceme, nás to neovplyvní a nevezmeme si to osobne.

Inými slovami – určité hranice, pravidlá si vo vzťahoch nastavovať môžem. Je to fajn mať aj v určitej forme odkomunikované, ale nie s tým, že NIEKTO BY NIEČO MAL/MUSÍ, LEBO AK NIE, TAK…

Nestavajme našu spokojnosť a šťastie na pravidlách, hraniciach a očakávaniach a môžeme si ich potom nastaviť koľko len chceme.

Pretože potom je to už v závere jedno. Netlačíme, nelipneme, nie sme frustrovaní, zúfalí či závislí.

 

Ak ideme vzťah zachraňovať

Jeden z častých mýtov, s ktorým sa môžeme pri vzťahoch stretnúť a na ktorý sme sa ešte nepozreli je, že chuť/túžba po tom druhom, vzrušenie, blízkosť sa časom zo vzťahov vytráca.

Je potrebné sa naučiť vo vzťahu bojovať, na vzťahu pracovať, aby sme mohli udržať vzťah pokope.

Na konzultáciu sa mi raz dostal manželský pár, ktorý ma oslovil s tým, že chcú na vzťahu pracovať, pretože vnímajú medzi sebou množstvo problémov, nedokážu medzi sebou niekedy komunikovať a vecne riešiť problémy. A majú pocit, že sa z ich vzťahu vytráca intimita.

Manželia sú spolu desať rokov. Absolvovali môj transformačný program „All you need is love (Byť tu pre druhých, Byť spolu)“, ktorý pozostával z 15-tich koučovacích konzultácií.

Časť rozhovoru z predposledného koučingu:

Ja: „Ako vnímate spätne začiatok vášho manželstva?“ 

Klient: „Zhruba po deviatich mesiacoch manželstva odznel ten pocit, o ktorom sa hovorí ako o zamilovanosti. Pred svadbou sme boli spolu tri roky a novosť, nadšenie postupne opadlo a začali prichádzať problémy a trápenia každodennej manželskej reality – rutina.“

Klientka: „U mňa ten najväčší problém bol ten, že vkuse pracoval a nevenoval sa mi. Bol pohltený iba svojou prácou a vôbec som ho nezaujímala. Nechodili sme spolu nikde. Nerobili sme nič z toho, čo sme dovtedy spolu robili. Mala som pocit, že citovo ochladol. Po nejakej dobe to začalo vŕzgať i v spálni.“

Klient: „Stále na mňa tlačila s tým, že ju zanedbávam a že sa jej dostatočne nevenujem. Vkuse hovorila o tom, že jej chýba spojenie. Že je to celé povrchné a nemá to hĺbku.“

Ja: „Čo sa priamo dialo? O čom ste sa bavili? Čo bolo predmetom vašich rozhovorov a debát?“

Klient: „Stále len čosi riešila a mala potrebu niečo rozoberať. Samé výčitky. Pripomínala mi to, že sa jej neozývam, neodpisujem hneď vtedy, keď sa ozve. Rozčuľovala sa, že som šiel s kolegami z práce von a nepovedal jej to. Občas ma aj upodozrievala z nevery.“

Klientka: „Choval sa neschopne. Nedal mi o ničom vedieť. Vždy sme si počas dňa písali a boli dni kedy vôbec so mnou počas dňa nekomunikoval. Mala som pocit, že je mu všetko prednejšie ako Ja.“

Klient: „Bavili sme sa o problémoch. Navštívili sme terapeuta, ktorý sa s nami bavil o tom, čo všetko musíme na sebe zmeniť a začať tolerovať, aby sme boli spolu. Hľadal príčiny toho, prečo sa cítime zle.“

Klient: „Bola veľakrát hysterická a robila drámu z ničoho.“

Klientka: „Nebola som si ním istá. Priznávam, že som sa urážala a vylievala si svoj hnev na ňom.“

Ja: „Čo sa zmenilo?“

Klientka: „Keď som pochopila, že príčina nie je ON, ale moje myšlienky, to, že tlačím a žiadam po ňom množstvo veci, aby sa mi ozýval, aby ma o všetkom informoval, nejako to zmizlo. Prestala som s tým. Pochopila som, že to nesúvisí so mnou. Pochopila som, že čím viac to budeme riešiť a zaoberať sa tým, ako by to malo byť správne, ako to ja vidím a chcem, tak sa moje city upokojili.“

Ja: „Potrebovala si mu niečo odpustiť? Napríklad ten hnev, ktorý ti spôsoboval?“

Klientka: „Na toto sa nenechám nachytať. Smiech, to nebolo o ňom. A navyše, nemala som mu čo odpúšťať. Keď mi došlo, že moja harmónia je závislá na tom, ako sa chová, bolo to preč. Chcela som, aby mi napríklad dal vedieť dopredu, ak pôjde s kolegami von. On to neurobil. Ja som sa začala cítiť zle, neisto a začala som si domýšľať. Teraz vidím, že som si to robila sama. A pri tom sa nič nedialo.“

Ja: „Aké to pre teba bolo, keď sa ťa snažila manželka mať pod kontrolou?“

Klient: „Uff… Cítil som sa napätý. Bolo to, ako sa niekomu spovedať, pohádali sme sa veľakrát kvôli tomu, že sa ku mne chová ako k malému chlapcovi. Teraz na to pozerám inak. Nechal som sa do toho zatiahnuť. Miesto toho, aby som napísal jednu hlúpu správu, som po nej vrieskal a urážal ju. Reagoval som na to, ako ona reaguje, pri čom tá situácia už bola dávno preč. Moja napätosť nebola kvôli nej, ale kvôli tomu, že som žiadal to, aby sa ku mne takto nechovala.“

Klientka: „Pamätám si na to, ako som sa po hádkach bavila s kamarátkou, ktorá ma len utvrdzovala v tom, že je to idiot a že by sa takto ku mne chovať nemal, keď si ma váži a keď ma miluje. Počúvala som to od rodiny a okolia, ako by sa mali/nemali partneri k sebe chovať.“

Ja: „Kedy ste sa zvykli zhovárať a riešiť vaše konflikty? V stave keď vám bolo dobre alebo keď ste boli obaja nervózni?“  

Klientka, Klient: „Jasné že vtedy, keď sme boli obaja naštvaní. Dávali sme priechod emóciám.“

Ja: „Pomáhalo to?“

Klientka: „Jednoznačne nie. Robilo to len hustejšiu a ťažšiu atmosféru v domácnosti.“

Klient: „Ja som sa po hádke vždy radšej spakoval a šiel von. Vozil som sa v aute niekedy aj celý večer. Nemohol som zostať doma, chovala sa ako trucovité decko, búchala so všetkým, bola odporná.“

Klientka: „Dnes sa tomu smejem, ale vždy sa bolo za čo po týchto debatách ospravedlňovať.“

Klient: „I keď povedala veľakrát prepáč, potom niečo spätne vytiahla z tej predošlej hádky. Nebolo to úplne čistá hra.“

Ja: „A ako teraz pozeráte na to, že máte radi úplne iné veci? Ona je umelkyňa na vlastnej nohe a ty zas pracuješ v oblasti riadenia…?“

Klient: „Nenútime sa vzájomne do toho, čo chce ten druhý robiť. Ja mám svoje koníčky knihy, štúdie, chodievam na teambuildingy a konferencie. Akceptujem to, že moja žena je radšej sama.“

Klientka: „Ja väčšinou sama doma tvorím, prípadne sa stretnem s priateľmi v klube umelcov. Občas so mnou už teraz zájde manžel na nejakú tú výstavu do galérie.“

Ja: „Takže sa to dá tak povedať, že máte svoj vlastný život po stránke koníčkov?“

Klientka, Klient: „Áno aj nie.“

Klientka: „Niekedy so mnou sedí len tak v izbe, keď maľujem a je ticho.“

Klient: „Pýta sa ma viac na moju prácu a zaujíma sa práve o tie veci, ktorým nerozumie.“

Klientka: „Nenútime sa do ničoho a nečakáme jeden na druhého s tým, že či manžel pôjde alebo nepôjde so mnou kresliť do prírody. Hoci, to navrhol aj sám po tom, čo som to prestala od neho vyžadovať. Povedal, že by si rád spravil piknik, niekam vypadol a oddychoval a že ja sa môžem pri tom džabať s farbami. Prišlo mi to ako úžasný nápad. Zobrali sme psa a urobili si výlet. Bolo to úžasné.“

Klient: „Spoločne hľadáme to, ako skĺbiť to, čo chceme obaja. Nájsť riešenia, ktoré by neukrajovali z toho, čo chce jeden alebo druhý. A hlavne bavíme sa na rovinu o tom, čo chceme a čo za tým je. Potom nie je problém nájsť také riešenia, ktoré by nás ani len nenapadli.“

Klientka: „Nemôžem povedať, že by sme robili kompromisy. Vždy príde niečo úplne nové a iné. Jednoducho sa v kľude bavíme a buď jedného, alebo druhého napadne niečo, ako to spojiť.“

Ja: „A čo intimita?“

Klientka: „Čo s ňou? Smiech… Nie je to problém.“

Klient: „Nemôžem povedať, že sme manželia, skôr najlepší kamaráti, priatelia, ktorí si otvorene hovoria čo a ako chcú.“

Klientka: „Síce mi stále robí niekedy problém mať na pamäti to, že všetko čo manžel hovorí myslí najlepšie ako vie a s dobrým vedomým, viem, že ten úmysel za tým všetkým je vždy dobrý. Nehľadám už dôvody na hádky. A hlavne ignorujem moju občasnú nespokojnosť a náladovosť.“

Klient: „Pochopenie a intimita prišla sama, keď sme nevytvárali sami v sebe napätie. Nerobíme s tým nič. Nesnažíme sa na sebe pracovať. Tie zmeny sa dejú nejako samé. Ide hlavne o to držať pohľad smerom k nadhľadu. Nešprtať sa v problémoch veľmi do detailov. Potom sa v tom nestrácame.“

Klientka: „Problémy sú v každom vzťahu. My chceme byť spolu. Obaja to vieme. Vždy sme to vedeli. Už nie je čas hodnotiť a všetko analyzovať. A už vonkoncom nemá zmysel prehovárať sa a medzi sebou bojovať.“

Klient: „Občas bojujeme každý sám so sebou. Nedržíme sa toho. Ničilo to náš vzťah. Keď sme so sebou nosili problémy z hádky do hádky, nebolo to uvoľnené. V tom sme sa strácali a nemohli sme si byť blízki. Nikdy to nebolo o manželke.“

Ja: „Ak by ste mali povedať jedným slovom, čo je najpodstatnejšie pre to, aby ste boli spolu?“

Klientka, Klient: „Láska.“

Klient: „Jednoduchosť, ľahkosť.“

 

Zanechať výmysly v hlave a otvoriť sa láske

Zmeny nemôžeme vidieť v chvíľach, keď je nám ťažko. Opakujem to až priveľmi často. Zmena sa deje neustále. Nepotrebujeme meniť druhých k tomu, aby sme sa k sebe viac hodili.

Ide vždy len o stratu perspektívy, ktorá spôsobuje, že nedôverujeme tomu, že pochopenie a ocenenie prichádza po tom, čo sa zmeny v našich vzťahoch samé udejú.

Je to ako chcieť vedieť, ako končí príbeh, ktorý práve teraz čítame na začiatku knihy. Namiesto toho, aby sme knihu čítali ďalej ju zavrieme, vyhodíme von oknom, vymeníme za inú, pretože dej v nej sa neodohráva tak, ako sme čakali.

V živote to funguje tak, že nerozumieme a nechápeme tomu, čo sa nám nepáči.

Rovnako tak nechápeme ako sa naši partneri niekedy chovajú a to len preto, že to nie je v súlade s tým o čom sme presvedčení.

Nemá zmysel meniť teraz niečie presvedčenia. Meniť partnera či partnerku. Hľadať príčinu v rozdielnostiach.

Rozdielnosti nie sú príčina. A tak isto ani „nevhodné chovanie“ nie je príčina.

Máme pomýlené príčiny a následky. Naša nespokojnosť a nepochopenie rozdielností je následok nášho uvažovania. A to, že uvažujeme tak, ako uvažujeme nie je zlé. Nie ja na tom nič v neporiadku.

 

Jednoducho je to len iné ako to, čo sa práve teraz deje

To je celé.

Jedine perspektíva vedie k pochopeniu a porozumeniu.

Skúste nazerať na svojho partnera ako na najlepšieho priateľa, kamaráta. Tí od seba neustále niečo nevyžadujú, neočakávajú a netlačia na seba. To je celé. Jednoducho sú tu pre seba… 

Niekedy sa vo vzťahoch nachádzame v rôznych fázach. Niekedy sú to búrlivé výkyvy, inokedy je to zas pohoda, občas je to ale aj nuda.

Pri hádkach blízkosť nevidíme. Objaví sa vtedy, keď sa naša myseľ upokojí a máme v hlavách jasno. Nikam neodišla. Ona je tu stále. Akurát občas zablúdime do našich nespokojných myšlienok.

No napriek tomu sa môžeme do týchto stavov zamilovať tým, že ich prijímame ako dočasný stav. A že, to čo si o tom myslíme je naozaj nepodstatné…

Potom sa deje to, že sa zamilujeme do partnerovej neschopnosti, do toho, že partnerka je samotárka a začneme vnímať situácie úplne inak. Myslenie sa samo prirodzene zmení.

 

Nikdy nie je neskoro na nový začiatok

Je len na nás či sme natoľko pokorní pripustiť, že sme ľudia, ktorí chybia, ktorí sa niekedy rozčuľujú, ktorí niekedy kričia, ktorí majú z času na čas blbé nálady, ktorí niekedy nechápu, ako môže partner/partnerka robiť a nerobiť to a hento…

Nikdy si nemôžeme natoľko ublížiť, aby sme neboli schopní vytvoriť nový čerstvý štart v našich vzťahoch.

A v konečnom dôsledku sa to potom odrazí na nejakých štatistických dátach o tom, koľko % Slovákov to pred týmto uvedomením radšej sekne a utečie tak do vzťahu, kde sa začne stretávať s presne tými istými, prípadne inými problémami.

Je to len na nás. Nie na tých druhých…

Držím vám prsty. Dajte mi vedieť, čo ste si uvedomili, čo ste pre seba objavili či uvideli. 😉

Som tu s vami, som tu pre vás!

 

PS: Už si sa pridal do FB skupiny Chceme byť lepšími chlapmi?! Ak si na Facebooku, je to skvelý spôsob, ako komunikovať spolu s Michalom a ostatnými chlapmi (a vidieť odpovede aj na ich otázky).