Chcete si prestať ničiť vzťahy? Čo ak to aj vy robíte ani o tom neviete?

A dám ruku do ohňa, že to 90 % ľudí robí! Každý máme totiž z času na čas takéto myšlienky…

Už samotné po-rozchodové výroky o tom hovoria.

„Priveľmi sme si ublížili. Nemôžeme byť viac spolu.“

„Nedokážem prejsť to, ako sa ma to dotklo. Neskutočne ma zranil a sklamal.“

„Urazila ma! To jej nikdy neodpustím!“

„Nedokážem na to zabudnúť! Nemôžem zabudnúť!“

„Bojím sa, že to bude znovu o tom istom. Ona sa nezmení!“

„Bojím sa, že ju znova raním. Som hrozný človek. Viem to. Poznám sa a ja sa nezmením!“

Nevidíme to, ale až príliš často to vo vzťahoch robíme. Je to ako spánok. Nevieme, že spíme.

Nikdy netrápime jeden druhého. Na to, aby sme sa vo vzťahoch trápili, nepotrebujeme druhého človeka. My ľudia si dokážeme vystačiť úplne sami.

Ale nie! To predsa ten partner/partnerka…

Že je to choré? Divným spôsobom to máme ale radi.

 

Ten najhorší návyk na svete

Keď sa vo vzťahoch hádame, keď vznikajú po období zamilovanosti problémy, konflikty či disharmónia máme pocit, že príčiny týchto problémov prichádzajú z druhej strany.

V našich životoch sa mylne domnievame, že strach, bolesť, smútok, ľútosť, úzkosť, hnev či zášť prichádza z vonku, od našich partnerov či partneriek.

Na prvý pohľad to tak vyzerá, že to ten druhý človek nám ubližuje. 

„Ona to predsa povedala!“

„Ona urobila to, čo nemala urobiť!“

„Ona sa správa tak, že mi to ubližuje!“

„Ona za to môže, že sa takto cítim!“

„Ona by ma mala už predsa poznať, tak nechápem, prečo sa takto chová!“

„Už sme spolu dlho, mala by už vedieť, aký som!“  

 

Čo robíme vo vzťahoch zle?

Nič! Nič nerobíte zle!

Jediné, čo nie je pre vzťahy prospešné, ak sa držíme minulosti.

Ak sa držíme toho, čo nám kto povedal, čo nám kto urobil, ako sa k nám partneri zachovali.

Sme to my, kto to neustále nosíme so sebou, pretože si myslíme, že to niečo o nás znamená.

Myslíme si, že je to pravda. Myslíme si, že je to skutočnosť. Myslíme si, že je to dôležité.

Nie ten partner, ale my sami na seba niečo vytiahneme. Prehrávame si tie myšlienky o tom, ako nám bolo ublížené, ako nás niečo hnevá, ako sa niečoho bojíme.

 

Znova, čo robíme vo vzťahoch zle?

Nič! Nič nerobíte zle!

Jediné, čo našim vzťahom neprospieva je si vymýšľať to, čo s našim vzťahom ďalej bude.

V skutočnosti nevieme či si nejako vo vzťahu s partnerom ešte ublížime.

V skutočnosti nevieme, ako sa budeme k sebe v budúcnosti chovať.

Budúcnosť je vymyslené slovo. Je to popis niečoho, čo neexistuje.

Jediné, čo vieme je to, že nevieme. Nevieme čo bude.

A ani to nemôžeme vedieť. Môžeme si to len myslieť, ale LEN myslieť.

Nemôžeme vedieť či si ešte ublížime, či sa sklameme, budeme neverní, ba inak podrazíme.

Môžeme sa toho báť, ale náš strach hovorí jedine o tom, že si prehrávame v hlave strašidelne myšlienky o niečom, čo existuje len v našich predstavách.

Čím viac sa bojíme toho, čo ešte bude, tým viac nám dávajú naše pocity najavo, že sme stratení v našom osobnom príbehu.

 

Odpúšťať je naša prirodzená schopnosť

O odpustení sa toho už povedalo a napísalo veľa. Obzvlášť ezoterika je tejto témy plná.

„Potrebujeme druhým odpustiť!“

„Mali by sme odpustiť! Musíme sa naučiť odpustiť, lebo ak nie, tak…“

Na druhú stranu sa veľakrát zo psychológie, osobného či duchovného rozvoja dozvedáme, že potrebujeme odpustiť v prvom rade sebe.

Nemáme čo komu odpúšťať.

Resp. jediné, čoho sa potrebujeme pustiť je naše škodlivé myslenie, premýšľanie, vymýšľanie a konštruovanie príbehov.

Ak by sme šli ale ešte hlbšie, môžeme jednoducho vidieť, že tieto príbehy neexistujú. Je to len ilúzia, trik našej mysle, ktorá nám ich umožňuje prežívať a následne sa tak cítiť.

Nepotrebujeme odpúšťať ani sebe, ani nikomu ďalšiemu. Nie je totižto čo.

„Ona to ale naozaj povedala, ja si nevymýšľam!“

Nikomu nevyvraciam to, čo sa deje vo vonkajšom svete.

To, na čo ukazujem je ale náš osobný príbeh, ktorý si my sami konštruujeme o tom, čo sa v tom vonkajšom svete stalo, eventuálne deje. Berieme si to totiž osobne.

Nevidíme, že schopnosť odpútať sa, upustiť od našich príbehov je nám prirodzená.

 

Jedna informácia všetko zmenila

Pamätám sa na to, že som mal pred niekoľkými rokmi na konzultácií rozhádaných partnerov, kde bolo práve toto pekne vidieť.

Z prvého pohľadu by ich vzťah mohol niekto označiť za „problémový“.

Boli spolu už niekoľko rokov a posledné mesiace vzťahu sa títo partneri často hádali, urážali a ubližovali si.

V čase, keď boli najviac pohádaní, tomu pánovi diagnostikovali ťažkú mozgovú poruchu.

V ten moment, bolo hádanie, urážanie a ubližovanie si preč zo stola.

Mohla sa jeho priateľka s ním hádať pokojne i naďalej, prechovávať zlosť a byť dotknutá, no pri pomyslení na to, že by človeka, ktorého miluje stratí kvôli chorobe, bolo po hádkach a konfliktoch.

 

Ako to urobiť? Pustiť sa je predsa ťažké!

Ako sa mám pustiť týchto príbehov? Ako to neprežívať? Ako sa prestať takto zle cítiť? Ako prestať myslieť?

Túto otázku dostávam od ľudí často. A sám som si ju mnohokrát položil.

Vtip je skôr v tom, uvidieť, že v momente, keď vidím, že si tieto príbehy o tom, ako veľmi sme nahnevaní, ako je nám ublížené, ako sme dotknutí, neustále prehrávam a konštruujem ja sám, nemám potrebu sa ďalej tým zaoberať.

Všímate si to?

Zdravý rozum nám neustále našepkáva: „Ale už to nerieš! Prečo to riešiš? Trápiš samého seba!“

My to všetci veľmi dobre vieme a poznáme, no napriek tomu to robíme a čakáme, že nám s riešením pomôže niekto iný.

Dobrá rada od kamoša či kamošky, od experta na vzťahy, od kouča, od pána odborníka psychológa či psychiatra. Alebo ideme na vlastné triko a hľadáme odpovede v knihách či seminároch osobného rozvoja a ezoteriky.

Omyl, omyl priatelia! Všetky odpovede máme v sebe.

Len naším vlastným osobným premýšľaním o nás, o tom, ako nás to bolí, ako z toho nevieme vyjsť, ako sme sa mohli zachovať, ako by sme sa mali správne zachovať, ako sme mohli vrátiť čas, ako nás to mrzí… Nás len drží od toho uvidieť to, že to, čo v skutočnosti riešime, už dávno neexistuje.

Prehrávame si to sami v hlave.

 

V kolotoči myslenia

Pred pár dňami k nám do mesta prišli kolotoče.

Zaujal ma konkrétne jeden, ktorý sa skladá z dvojice dvoch sedačiek upevnených na konci ramien, ktoré rotujú v obrovskej rýchlosti do rôznych strán, smerov, dole hlavou a pod.

Povedal som si, na toto chcem ísť! Až do momentu kým, nás to nevytiahlo cca štyridsať metrov nad zemou, bolo všetko okay.

V očiach strach, vo vnútri zdesenie a neuveriteľná panika, či je to dobre upevnené, či ma to skutočne istí, či sa to neodopne, či z toho pri otáčaní nevyletím atď.

Prvých päť minút čakania vo výške, kým dole ešte nastupovali ľudia, kým sa to celé pohlo, bolo neuveriteľne hrozivých.

Dlho som sa takto nebál a modlil sa len za to, aby som mohol stáť opäť nohami na zemi.

Koniec koncov som to prežil a bolo to šialene dobré. Bolo to fakt bomba! Prišiel som skoro o hlasivky, ale páčilo sa mi to.

O pár dní neskôr sme sa rozhodli ísť na túto atrakciu znova. To, čo som si tu ale uvedomil bolo pre mňa neuveriteľne objavné.

Po druhýkrát som si to užil ešte viac, ako pred tým. Prečo?

Pretože som už vedel, že sa nemám čoho báť. Pretože som vedel, že ma to istí, že je to pevné a že z toho nemôžem vyletieť.

Pretože som vedel, že ten strach pramenil len z mojich predstáv. Pretože som vedel, že sa nič nemôže stať, len to, že sa budem vzrušujúco báť.

A presne tak je to i s naším myslením a cítením.

[chlap_webinar]

 

Prečo sa bojíme cítiť sa zle

Do momentu kým veríme, že to, čo nám beží hlavou je skutočné, že to, čo cítime niečo naozaj o nás hovorí, drží nás to od toho uvoľniť sa a prežiť si strach, bolesť, smútok, čokoľvek naplno.

Bojíme sa cítiť zle a nepríjemne. Nemáme radi to, ak cítime negatívne pocity, emócie. Nemáme radi to, ak nám v hlave bežia blbosti.

Ale to je celé.

V hlave nám bežia kraviny, kvôli ktorým sa cítime zle a nedokážeme sa pustiť a užiť si každý moment vzťahu naplno!

Prečo?

Pretože si myslíme, že je to dôležité.

Čim dlhšie sa budeme točiť v kolotoči nášho myslenia, tým viac nám bude z neho zle, podobne ako na tom skutočnom kolotoči.

Ak by som si zakúpil celodennú permanentku, určite by to môjmu žalúdku neurobilo dobre.

Čím viac si uvedomujeme to, že prežívame a cítime len naše myslenie, tým viac si ich dovolíme prežiť, užiť a neberieme si to tým pádom tak osobne.

Vidíme, že to, ako sa cítim a to, čo si myslím nie je tak dôležité, ako to na prvý pohľad vyzerá.

 

Vzdávame sa a utekáme!

Pred partnerom? NIE! Pred sebou!

Namiesto toho, aby sme si uvedomili, že to nie je o našich partneroch/partnerkách, ak sa cítime zle, ale o nás samotných, tak radšej utekáme, vzdávame sa, podvádzame sa či rozchádzame sa.

Nič s nami nie je zlé! Nič s nami nie je v neporiadku! Nie sme poškodení! A ani ten partner!

Každý ma z času na čas hlavu plnú nepekných myšlienok.

A je jedno, či sa to týka niečoho, čo sa stalo, alebo niečoho, čo by sa mohlo stať, čo by sa mohlo znovu zopakovať.

Je to vždy o tom istom.

Prežívame svoje myšlienky, nie vonkajší svet.

A s tým, netreba nič robiť!

Stačí si to uvedomiť, že sme znova v kolotoči vlastných myšlienok, príbehov o tom, čo sa stalo, čo sa deje alebo čo sa „môže“ údajne stať.

 

Stačí to uvidieť

Od „odborníkov“ na pocity a emócie počúvame, že s tými negatívnymi musíme niečo robiť.

Odstraňovať si bloky, preprogramovať podvedomie, zbaviť sa obmedzujúcich presvedčení, vyčistiť si karmu, vydrhnúť si čakry a iné podobné nezmysly.

Znie to dobre, je to perfektné divadlo, ak sa to predáva, ale je to biznis.

Nič z toho, nám dlhodobo naozaj nepomôže.

Jediné, čo potrebujeme je si to sami pre seba uvedomiť.

Všimnúť si to, že nám z času na čas vkĺznu do hlavy takéto myšlienky.

Ja im hovorím blbosti či výmysly.

Blbosti a výmysly preto, lebo nemajú absolútne nič spoločné s tým, čo sa práve teraz deje.

 

Dávam vám domácu úlohu!

Pokojne mi potom napíšte…

Skúste si všimnúť, ak vám bude akokoľvek zle, odkiaľ prichádzajú vaše pocity. Z toho, kde reálne teraz ste a kde sa momentálne nachádzate, alebo z vášho premýšľania.

Choďte sa prejsť, vyvenčiť, bežte robiť čokoľvek…

„Počkať, počkať, ja už mu po tom všetkom neverím!“

„Ja jej neviem dať ďalšiu šancu, už tých pokusov bolo snáď milión!“

Stačí počkať. Vychladnúť. Ako sa vraví, každé čudo trvá len tri dni.

V chvíľach, keď máme plnú hlavu myšlienok, keď sme sami zmätení z toho, čo sa nám to v živote deje, je najlepšie nerobiť nič, nerozhodovať sa a nechať to proste tak.

Keď nevieme, tak nevieme.

My keď sme ale v príbehoch dáva nám zmysel urobiť aj tie najnezmyselnejšie rozhodnutia, povedať veci, ktoré by sme nepovedali, urážať sa, rozísť sa, odsťahovať sa, prípadne niekoho i zbiť či zabiť.

 

Jednoducho nerobte nič!

Nerobte nič s tým, čo sa vám deje v hlave, ale robiť fyzicky môžete čokoľvek.

Choďte sa prejsť, vyvenčiť sa, umyť riad, upratať, čítať knihu, čokoľvek. Vaše myšlienky sa uvoľnia a my sme prirodzene nastavení k tomu, aby sa náš psychologický imunitný systém dostal späť do bodu, keď je nám fajn.

Jednoducho to prejde! Chce to čas…

Nikdy nie je neskoro na nový začiatok!

Ak ste sa dočítali až sem, tak mám pre vás aj skutočne dobrú správu!

Nikdy nie je neskoro na nový začiatok!

Keď veríme a identifikujeme sa s našim myslením a cítením, bráni nám to vychutnať si život a vzťahy také, aké sú, so všetkým, čo do nich prichádza.

Keď máme hlavú plnú myšlienok o nespravodlivosti, o tom, ako nám bolo ukrivdené, ako nám slová druhých škodia, vidíme svet obmedzene len z perspektívy príbehu.

„Nemôžem sa na ňu pozrieť bez toho, žeby som necítil zlosť.“

„Cítim sa strašne od doby, kedy som zistila, že ma priateľ podviedol.“

„Nie som schopný ísť ďalej, veľmi mi ublížila.“

„Som až príliš komplikovaný, aby so mnou mohla zostať i naďalej.“

 

Áno, to všetko sú negatívne skúsenosti

Respektíve my ich za negatívne v ten moment označujeme, ale to, že sa už niečo stalo, povedalo, nestalo, nepovedalo, mohlo, nemohlo urobiť, už jednoducho nezmeníme.

To, že na to spätne myslíme, zmeniť môžeme kedykoľvek.

Prestať s tým môžeme kedykoľvek.

Každá zlá skúsenosť, ktorá sa nás nejakým spôsobom dotkne, sa ukladá v našej pomyselnej pamäti v časti – bolestivé myšlienky a sklamania.

Sme to my, kto sa neustále navracia do tejto krabičky, kde si prehrávame myšlienky, ktoré v nás vyvolávajú úzkosť.

„Čo mám robiť? Nemôžem sa z toho dostať, neviem ako sa z toho dostať.“

„Tak hrozne to bolí, už mu nedokážem veriť.“

Nič nepotrebujeme s tým robiť. Nepotrebujeme sa cez niečo dostávať, niečo prekonávať. Nepotrebujeme sa znovu naučiť druhým veriť.

I keď to znie možno divne.

 „Bojím sa jej odpustiť.“

„Bojím sa, že to urobí znova. Ona je proste taká.“

Keď sa trápime naša pozornosť je presmerovaná do myšlienok o našich zraneniach a problémoch, v momente keď to uvidíme, môžeme s tým prestať a začať odznova.

Porozumenie a perspektíva

To, čo nás dostane do tohto uvedomenia je naše porozumenie.

Perspektíva k tomu, čo sa nám deje v našich mysliach. To, čo nás dostane do tohto uvedomenia je láska a pohľad na to, čo je skutočne dôležité.

Ak chcem byť s niekým, tak som. Ak nechcem, tak nie.

Je ale rozdiel vidieť to z polohy, keď sme dotknutí naším príbehom a rozdiel, keď sme prirodzení, keď je nám fajn, keď sme v pohode, keď sme šťastní.

Pre nový začiatok sa potrebujeme dostať do neosobného sveta.

A ten je tu pre nás pripravený neustále. V každý moment.

Ak porozumieme, že my ľudia si ubližujeme jedine vtedy, ak nie sme prirodzení, ak nám nie je fajn, ak nie sme v pohode, ak my sami sme nešťastní, toto uvedomenie nás dostane do perspektívy, kedy skrátka uvidíme, že nech už povedia alebo urobia čokoľvek, nesúvisí to s nami a ani dokonca s nimi.

Sú proste v príbehu.

Každý máme slabosti a šedé chvíľky, kedy sme zraniteľnejší a citlivejší na naše vlastné nálady či nálady druhých.

Ak sa chytíme do týchto myšlienok, ak im skočíme na lep, už sa vezieme.

Sme neistí, dostávame sa do depresií, úzkosti, sme plní obáv a predstáv. To, celé sa deje ale len v našej hlave.

 

Nový začiatok každý deň

Nemusíme pracovať na posilnení vzťahu. Nemusíme pracovať na tom, aby sme si znovu začali dôverovať. Nemusíme pracovať na tom, aby sme boli znovu spolu a v pohode.

My sami sa dostaneme do pohody, keď si to dovolíme.

A to isté sa môže stať i s našimi vzťahmi, keď sa nebudeme točiť v kolotoči myšlienok.

Dôvera, blízkosť, intimita, pochopenie, porozumenie, láska, je tu pre naše vzťahy prichystaná v každý moment.

To všetko je v nás. Sme ich nositeľmi. Je to naša prirodzenosť. Je to naša podstata.

Problémy zo vzťahov vymiznú, ak si sami necháme vymiznúť z našich hláv boľavé myslenie.

I po rokoch strastiplnej cesty vo vzťahoch nie je nikdy neskoro začať nanovo.

Každý deň je príležitosť na nový začiatok.

Každá hodina je príležitosť na nový začiatok.

Každá minúta je príležitosť na nový začiatok.

Problémy vo našich vzťahoch vymiznú, ak sa sústredíme na tento okamih, keď sme spolu a začneme vnímať toho druhého z novej, čistej, neposudzujúcej perspektívy.

 

Nie je to len ilúzia, ako vnímať druhých bez očakávaní

Je to jediná možnosť, ako začať milovať seba, druhých, nanovo, zakaždým, bez toho, čo sme si už raz mysleli a bez toho, čo sme čakali a čo sme si predstavovali.

Na niektoré otázky odpovede nenájdeme, je to jedno.

To, na čom skutočne záleží vždy bude zodpovedané a vyriešené. Zlé pocity vychádzajú jedine z bojov v našich hlavách.

Preto sa pustite toho, čo bolo a toho, čo ste si mysleli že bude.

Všimnite si, že to najpodstatnejšie pre naše duševné zdravie a klímu vo vzťahu je to, aby nám samotným bolo v prvom rade fajn.

Dovoľme si s pokorou a porozumením vnímať to, že každý sa občas zasekne vo svojom príbehu a osobnom premýšľaní a najmä, že každý moment je tu preto, aby sme mohli začať od znova!

Zo srdca vám prajem, nech sú vaše vzťahy lepšie, ako sami chcete!

Držím vám prsty. Dajte mi vedieť, čo ste si uvedomili, čo ste pre seba objavili či uvideli. 😉

Som tu s vami, som tu pre vás!

[MT_vztah]