V živote si človek naplánuje veľa vecí, ale platí pravidlo, že zväčša neplánované sú tie NAJ.

Moja neplánovaná strata panenstva sa však do tejto kategórie zaradiť bohužiaľ nedá – nemôže.

Písal sa rok 2004, rok kedy moja ,,maličkosť“(keďže som pravdepodobne vyššia ako ty) oslávila magickú osemnástku…

Zidealizovaná predstava aké by to malo ,,mohlo“ byť to ,,po prvé“ sa v osemnástich rozoberie s babami nie pri jednom džúse či kávičke. A plánovať to môžete ako len chcete, realita bude úplne iná. Môj prvý mal byť vysoký, tmavovlasý skvelo vyzerajúci chlap (Každá žena si vie vytvoriť ideálne predstavy mužského plemena 🙂 ).

A verte či nie, nebola som tak ,,ďaleko“ od reality. Z mojich najväčších ideálov sa vykĺbil o 5cm nižší blonďavý s okuliarmi na prvý pohľad chlap ničím pútajúci pohľad. No predsa mal chlapec skrytý potenciál a bol pre mňa pokušením a lákadlom zároveň. No nahovárať si, že v tomto divadelnom predstavení nezohrala moja vlastná  túžba okúsiť dovtedy nepoznané ,,zakázané ovocie“, by bol jeden veľký sebaklam.

Boli Vianočné sviatky a teda aj čas, kedy sa objekt mojej túžby nachádzal v tom našom meste, nakoľko v tej dobe bol študentom v Prahe. Ráno cca o 3.00 mi prišla sms správa – ,,Príď ku mne domov, čakám Ťa“. Bola to pre mňa výzva, ktorú som si ani sama neviem prečo nechcela nechať utiecť. Do pol hoďky som sedela v taxíku, ktorý mi poslal a viezol ma k nemu. O pocitoch, ktoré so mnou lomcovali a mravenčekoch, ktorých som mala v brušku, písať nebudem. Ten pocit treba proste zažiť.

Po príchode na ,,miesto činu“ a vstúpení na pôdu nepriateľa prišlo zaujímavé zistenie. My sme tam neboli tak celkom sami a aby náhodou neklesla hladina adrenalínu, tak ti oznamujem, že spiacou spoločnosťou nám boli jeho rodičia. A ak by sa niekomu málilo, tak mám dobrú správu. Jeho izba bola hneď vedľa tej rodičovskej. Bola som zatiahnutá do izby samozrejme obutá oblečená a s myšlienkou, kto z nás dvoch je väčší psychopat a zaslúžil by si liečebný pobyt v ústave.

Richard v mierne pripitom stave sa začal pokúšať o niečo neidentifikovateľné. Už len rozopínanie môjho opaska pripomínalo bitku s veternými mlynmi a gombík na rifliach bol zdolávanie pevnosti Boyard. K zdolávaniu trička som ho už radšej ani nepustila nakoľko som mala pocit, že aj to by mi vyzliekal cez nohy miesto cez hlavu. Takže som túto antisexuálnu ,,predohru“ ukončila prosbou, že si to necháme na triezve ráno. A aby nebolo málo romantických okamihov, každý z nás si ľahol na svoju polovicu postele a chrbtami k sebe :).

Po prebudení prišlo nemilé  no pre mňa ničím prekvapujúce zistenie, že doma nie sme ešte stále sami, a teda že nemôžem opustiť izbu a tobôž nie byt. Už keď sme tak statočne museli čakať na vyprázdnenie bytu, tak som začala byť Richardom skúšaná a pokúšaná. Začal ma hladkať a bozkávať a robil to tak nemotorne, že som začala pochybovať o tom, kto z nás tu je ten panic. Jeho bozky vo mne vyvolávali predstavy zle spustenej miešačky plnej mäkkých slizkých morských príšer. Čo ti poviem. Moje ,,vzrušenie“ naberalo na obrátkach a mozog zapol alarm ,,uteč, uteč, uteč“. Samozrejme, že som zostala :).

Sex ako rýchlo začal, tak rýchlo ak nie rýchlejšie aj skončil. Pretože chlapcovi stačilo na spravenie 15 vtipných pohybov dnu a von a po tomto hrdinskom výkone sa ešte aj dokázal tváriť ako kráľ. Kým sa celé toto trápne divadlo skončilo, byt sa vyprázdnil a Richard šiel do sprchy. Ja som sa zatiaľ obliekla a nachystaná na odchod som čakala na chodbe, kedy vyjde zo sprchy, nech mu poviem aspoň to trápne ahoj. No Richard zas raz predčil všetky moje očakávania a po vylezení z kúpeľne a pohľade na mňa si neodpustil milé slová, ktoré túži počuť každá žena po svojom prvom debute. Budem citovať pána kráľa – „Ty si ešte tu..???“

Nie,  nepýtaj sa, aký amok zlosti ma chytil, aké milé slová padli na rozlúčku (tí, čo ma poznajú vedia, že som nešetrila svojou slovnou zásobou). A ak by si si náhodou chcel myslieť či dokonca by ťa napadlo, že som sa s tým hajzlom už nikdy nestretla – si na veľkom omyle. Ja som sa do neho zamilovala a stretávali sme sa vždy, keď jeho zadok vstúpil na rodnú hrudu ďalšie 3 roky. S odstupom času neviem sama či to mám nazvať ,,prvou láskou“, ,,totálnym pomätením“, alebo ,,psychickou chorobou“. Sú veci, ktoré proste v živote nevysvetlíš ani sám sebe. Proste sa len dejú…

Hosťovský príspevok napísala Lolita