Prečo sú pre nás niekedy rozchody tak bolestivé?

Prečo nedokážeme ísť jednoducho ďalej?

Prečo sa nedokážeme posunúť a ísť na rande?

Odkiaľ sa berie ten divný pocit „stále to ešte nie je ono“?

Kde vôbec ísť a spoznať nejakú normálnu bytosť?

I keď som sa téme rozchodov venoval už v článku Prečo trápime sami seba? Sme obeťami rozchodov alebo vlastných myšlienok? (1. časť)

Mal som cez víkend konzultáciu, kde som aj ja sám pre seba uvidel, že sú veci, ktoré som v tomto článku nespomínal, nenapísal (nepovedal) ich nahlas a možno zreteľne.

Pretože aj na tento článok mi prišli od vás reakcie. Tým, ktorí ho nečítali ho odporúčam najprv prečítať a potom sa pustiť do čítania tohto článku, ktorý je  jeho pokračovaním.

 

Je to už 10 mesiacov a ja sa neviem pohnúť…

Klient: „Je to už 10 mesiacov po rozchode a ja sa neviem pohnúť. Ona šla ďalej. Má nového partnera. A to ma aj celkom teší, lebo keď ju vidím v práci, vidím, že je šťastná. O to viac sa mi s rozchodom ťažko vyrovnáva, ak vidím, ako ma ignoruje a tvári sa, že ma nevidí.“

Ja: „Ako to robíš, že sa nevieš pohnúť?“

Klient: „Nedokážem ísť na rande s inou. Skúšal som to. Bol som vonku so zopár babami, ale nešlo to. Nebolo to ono. Stále myslím na svoju Ex.“

Ja: „Povedz mi viac v súvislosti s tým, čo ti beží hlavou, keď na ňu myslíš.“

Klient: „Nebol deň od rozchodu, kedy by som na ňu nemyslel. Spomínam na tie krásne chvíle stále. Neustále mi napadajú spomienky, keď sa prechádzam po meste na určitých miestach a vidím nás, ako sme tam boli spolu. Niekedy sa idem prejsť, pustím si hudbu a premýšľam nad všetkým, čo medzi nami bolo.“

Ja: „Robí ti to dobre?“

Klient: „Nie.“

Ja: „Pomáha ti to?“

Klient: „Nie.“

Ja: „Prečo to robíš?“

Klient: „Neviem.“

Klient: „Nie som s tým zrovnaný. Nedokážem sa s tým vyrovnať. Nedokážem ísť ďalej. Bola pre mňa dokonalá. Perfektne sme si rozumeli.“

Ja: „Prečo potom už nie ste spolu?“  

Klient: „Pretože sme sa stále hádali.“

Ja: „Ako je potom možné, že tvrdíš, že ste si perfektne rozumeli?“

Klient: „Bolo tých krajších okamihov viac, preto tvrdím, že sme si rozumeli…“  

 

Zabolí to, keď sa niekto rozhodne ísť inou cestou…

Hovoríme tomu sklamania. Hovoríme tomu podrazy. Hovoríme tomu ťažké rozchody.

Nech tomu hovoríme akokoľvek, vždy to zabolí jedine preto, že sme čakali, že to bude vyzerať inak.

A to je príčina aj samotné riešenie tejto bolesti. Šprtať sa ďalej v týchto pocitoch bolesti by nás len udržiavalo v prežívaní týchto myšlienok. A to nám nijako nepomôže…

Jednoducho to bolí.

Poplačte si. Vykričte sa. Vyboxujte to. Porozprávajte sa s niekým. Choďte sa prejsť. Choďte si zabehať. Robte čokoľvek…

Bolí to, lebo prežívame momentálne tieto myšlienky, že by sme si priali, aby to bolo inak, že sme ešte mohli…, že sme nemuseli povedať… zachovať sa… a tak ďalej a tak ďalej.

Točíme sa vo všetkých tých mohol som, nemohol som, musel som, nemusel som, čo ak, čo keď, čo keby… A nedeje sa nič iné len to, že sedíme a premýšľame.

Točíme tie myšlienky stále dookola, pri prechádzke, keď počúvame hudbu, keď sme s niekým vonku, kdekoľvek a kedykoľvek. I na požiadanie niekoho iného.

Sami si tým ale ubližujeme.

Vždy to bolí, ak je to inak, ako sme si to predstavovali. Ale robiť teraz niečo s našimi predstavami či očakávaniami nemá zmysel. Keď to bolí, tak to bolí. Tu je koniec.

 

Nebojte sa svojich pocitov a nebojte sa života

„Ak by sa ľudia naučili len jedinú vec – nebáť sa svojej vlastnej skúsenosti – to samo o sebe by zmenilo svet.“ Sydney Banks (Filozof a autor)

Presne o tom to je. Bojíme sa svojich skúseností. Bojíme sa života. Priam sa od neho izolujeme.

Bojíme sa ho precítiť so všetkým, čo k nemu patrí. I bolesť, smútok či trápenie.

Nemusíme sa trápiť, tápať dlhé roky v týchto stavoch, ale tým, že týmto pocitom necháme priechod, že si ich dovolíme prežiť naplno, uvedomíme si pre nás to podstatné. To, čo si máme uvedomiť, čo si máme z tej danej situácie zobrať.

Jednoducho povedané, doťukne nám to, o čom to celé bolo.

A v tom „AHA“ momente príde nová myšlienka. Niečo sa zmení. Niečo bude inak.

Posunieme sa. Zmeníme pohľad. Zmeníme postoj. Stane sa to samo. Zmeníme sa.

Prestaneme robiť to, čo sme robili. Prestávame sa trápiť. Prestávame riešiť to, čo sme riešili.

Prestávame premýšľať nad tým, nad čím sme premýšľali.

Ideme ďalej…

Inými slovami, prestaneme sa držať myšlienok, ktoré sme prežívali.

 

Ako vidím EGO vs. ŽIVOT?

Toto, ale inak neurobíme. Neexistuje na to technika, stratégia, tip, trik či správny postup.

A to je pre naše Ego nesmierne blbá správa.

Zmena sa deje neustále, ale nemôžeme ju zneužiť pre náš osobný prospech. Nevynútime si ju.

Žijeme totiž vo svete plnom návodov a postupov.

Všade, z každej strany pravidlá a systém. Náš intelekt chce všetko uchopiť, pochopiť, všetko mať zrovnané a jasné.

Nechať to tak – pre naše ego znamená niečo nepredstaviteľne hrozné.

Urobiť niečo, snažiť sa s tým, ako sa cítime niečo spraviť – pre naše ego znamená tá najaktívnejšia a najsprávnejšia cesta.

Život nie je ale teória, ideológia alebo niečo, čo by sa uchopiť dalo.

Občas nám zamieša hru tak, ako by sme nečakali. Občas od nás odídu tí, o ktorých sme si mysleli, že neodídu. Občas sa naše cesty rozdelia.

Občas nám niekto povie „Je koniec, zbohom…“ alebo niekedy ani nepovie a rovno odíde…

Je to tak, ako to je. A niekedy sa nám to nepáči. Bolí to, okay, tak to bolí. A?

 

Staré, dobré – Zíde z očí, zíde z mysle?

Aj áno, aj nie. Tento výrok neplatí vždy.

I keď sú partneri od seba a nie sú v kontakte, my si máme tendenciu ranu sami fajne nasoliť, aby to viac štípalo. Do toho všetkého sa ešte poškriabeme.

Úchylným spôsobom nám to robí dobre.

Ideme sa prejsť so psom, pustíme si pesničky, ktoré sme počúvali, keď sme boli spolu… Veď prečo si ešte nepridať viac korenia?

Okay. Niekedy to potrebujeme.

Potrebujeme sa vytrápiť. Vyplakať. Doslova vyrevať od žiaľu a smútku.

Na druhej strane, môžu byť ex-partneri v kontakte a netrápiť sa.

Je to len a len o tom, ako to máme v sebe zrovnané.

 

Trikrát hurá OČAKÁVANIAM!

Pre pripomenutie.

Klient: „…O to viac sa mi s rozchodom ťažko vyrovnáva, ak vidím, ako ma ignoruje a tvári sa, že ma nevidí.“

Znovu o tom istom – očakávania. Niekedy sa nám nepáčia reakcie tých druhých.

Priali by sme si to inak. Priali by sme si možno, aby sme sa spolu bavili.

Klient: „Veď sme spolu chodili štyri roky, chcel by som byť s ňou aspoň kamarát.“

Niekedy to ale nejde… a tu je bodka. Nič viac, nič menej.

Nechať to tak. Ak by aj druhá strana bola nahnevaná, s tým nič neurobíme. Nie je to nič osobné, nie je to o nás.

Ak aj rozchod prebehne „v mieri“, niekedy sa tí druhí môžu zachovať tak, ako to my nechápeme.

Na svet pozeráme len skrz to, čo sme boli naučení. Nič iné nepoznáme. Len skrz tú našu krabičku. Skrz naše očakávania.

Ak chceme byť s každým v pohode, tak je jasné, že chceme byť v pohode aj s Ex. A je jasné, že to potom bolí, ak to tak nie je…

Nechcem tým povedať, že sa máme teraz očakávaniami akosi zaoberať. Skúmať ich, meniť ich, nemať ich a pod. Či sa snažíme ich mať len pozitívne, alebo sa ich zbavovať, nemá to zmysel.

Vždy tu sú. Vždy tu budú. V tom sa na nich môžeme spoľahnúť. Vždy ich totižto vytvárame nanovo, v každý jeden moment.

 

Čo mám ale robiť? Ako ísť ďalej?

Ja: „Povedal si, že ťa teší to, že je šťastná, že má nového partnera.“

Klient: „Áno som rád, že je šťastná i keď by som chcel, aby bola so mnou.“

Ja: „Čudoval by som sa tomu, keby si povedal, že si šťastný, že je šťastná s iným.“

Klient: „A vlastne aj som. Prajem jej to.“

Ja: „Máš ju rád?“

Klient: „Samozrejme.“

Klient: „Stále ju ľúbim…“

Ja: „Tak, prečo sa ma pýtaš, čo s tým? Máš ju predsa rád, ľúbiš ju, čo môžeš dať niekomu viac ako lásku?“

Klient: „Lenže ona ju neprijíma.“

Ja: „Ale to, už nie je o tebe…“

Skutočne.

 

Čo môžeme dať niekomu viac ako lásku?

Existuje vôbec niečo krajšie? Silnejšie?

Keby každý jeden človek, dával druhým ľuďom tú najväčšiu silu, energiu, ktorá nás dokáže meniť, pretvárať naše životy v niečo neuveriteľné, ktorá nás napĺňa, pohlcuje, spája, robí šťastnými – LÁSKA, moja otázka je, ako by vyzeral tento svet?

Ako by vyzeral tento svet, keby sme sa mali skutočne všetci radi?

Že blázon…

Nie je na tom nič zlé. Nie sme chybní ani poškodení, ak niekoho ľúbime.

Nemusíme sa za to ani ospravedlňovať, ani to niekomu vysvetľovať a už vonkoncom sa kvôli tomu cítiť zle. Je to v poriadku. Je to predsa krásne…

Práve naopak. V poriadku by to nebolo, ak by sme svoje ex-partnerky/ex-partnerov nenávideli.

Boli by sme zatrpknutí, plní zášti a hnevu.

K čomu by to bolo dobré? Sladký život plný utrpenia? YES!

 

Bolo to iba zatmenie mysle?

Pre pripomenutie.

Klient: „…Perfektne sme si rozumeli.“

Ja: „Prečo potom už nie ste spolu?“  

Klient: „Pretože sme sa stále hádali.“

Ja: „Ako je potom možné, že tvrdíš, že ste si perfektne rozumeli?“

Klient: „Bolo tých krajších okamihov viac, preto tvrdím, že sme si rozumeli.“  

Hádky…

Kde je vtedy láska? Hmm… vtedy tu s nami asi nežije.

Keď sa hádame, máme plnú hlavu svojich osobných názorov, predstáv, očakávaní, požiadaviek a potrieb.

Keď sme plní zlosti, zúrivosti či nepochopenia, vtedy lásku nevidíme.

A to je presne ten problém.

Všimneme si, čo je skutočne dôležité, až vtedy, ak o to prídeme?  

Časom zistíme, že nech by tých hádok bolo hoci viac, ako momentov plných radosti, všetky okamihy plné lásky, šťastia, pohody, zábavy a smiechu nemôžu konkurovať akýmkoľvek hádkam.

Jednoducho tieto krásne chvíle vždy víťazia. Neexistuje nič silnejšie ako láska…

[SOS2_webinar]

 

Ak neviem ísť ďalej, pretože chcem ísť ďalej

Všetky cielené snahy o posun vpred sú zbytočné.

Jasné, môžeme chodiť na rande koľko chceme. ALE pokiaľ nie sme s rozchodom vyrovnaní, tak sa nám s najväčšou pravdepodobnosťou rozbehne film, ktorý označujeme ako POROVNÁVANIE.

Ak to nevieme v sebe prijať, tak to nevieme v sebe prijať. Nemá cenu s tým v sebe zápasiť. A nemá ani cenu predstierať a tlačiť na to, že chceme isť nevyhnutne ďalej…

Klient: „Nie som s tým zrovnaný. Nedokážem sa s tým vyrovnať. Nedokážem ísť ďalej. Bola pre mňa dokonalá…“

Už len výrok BOLA PRE MŇA DOKONALÁ, hovorí za všetko.

Je jasné, že tento film si budeme prehrávať dovtedy, kým danú osobu nešupneme z piedestálu dole.

Resp. my sami sme ju na tento vymyslený piedestál o dokonalosti dali.

 

Ako vzniká predstava dokonalej partnerky

Sú tu určité parametre, ktoré u druhých vyhľadávame.

Či je to vzhľad, osobnosť, vlastnosti, chovanie atď. Kritérií je mnoho.

Čím viac bodov potenciálna obeť získa, tým vyššie sa v našej Ego tabuľke dostáva hore.

K tomu sa pridá kamoška ZAMILOVANOSŤ a „BOOM“ máme tu pre nás DOKONALÚ PARTNERKU.

Netvrdím, že niekto taký, ako perfektný partner, životný partner tu nemá miesto.

Skôr chcem poukázať na to, že je užitočné si všimnúť, ak hráme sami so sebou túto hru, keď porovnávame v našich hlavách „potenciálnu partnerku“ s EX.

Zlá správa č. 1. – budeme to robiť dovtedy, kým to jednoducho v sebe neuzavrieme, kým to nepustíme.

Zlá správa č. 2. – chce to čas, netlačiť na to, nechať to tak.

 

Kde je tá pravá?

Čo dodať na záver? Nemôžem povedať, že je dobrý tip byť nejakú dobu sám, nemôžem povedať, že je dobrý tip rútiť sa zo vzťahu do vzťahu.

V tomto, podľa mňa neexistuje nejaké univerzálne pravidlo a je to individuálna a intímna záležitosť, že by si zaslúžila opatrné a krehké narábanie s termínmi ako po- rozchodové tipy a triky.

Niekedy potrebujeme byť sami. Fajn.

Niekedy vnímame, že by sme boli radi vo vzťahu. Tiež fajn.

Je rozdiel, ale CHCIEŤ BYŤ VO VZŤAHU (silou mocou, nátlakovo zúfalo priam urputne) a CHCIEŤ BYŤ VO VZŤAHU (len tak, pretože je to fajn nápad, pre radosť, zo zábavy).

My totiž tieto dve polohy v sebe nezvykneme rozlišovať.

Pocity nám, ale môžu napovedať.

Ak premýšľate o tom, že teraz nemáte partnerku/partnera, ako sa cítite? Dobre? Zle?

Ak sa cítime zle, nepríjemne, ak sa cítime sami, úzkostlivo, smutne, ak nám nie je dobre, tak akýkoľvek krok smerom k hľadaniu partnerky či partnera, je práve z tej polohy CHCEM – MUSÍM MAŤ VZŤAH.

A toto dopadnúť dobre nemôže.

Jasné, niekoho nájsť môžeme, ale naša osobná pohoda sa stáva závislá na našej polovičke. Pretože bez nej, by sme boli znovu tam, kde na začiatku.

Všetky naše očakávania, predstavy a potreby budú smerované k tomu, aby NÁM BOLO FAJN, teda aby sa polovička chovala tak, ako chceme my.

 

Existuje jediná cesta (bez ohľadu na to, ako dlho sme po rozchode)

Ak sa cítime dobre, ak je nám fajn aj napriek tomu, že sme sami, ak sme v pohode, ak sme šťastní i bez partnera, to je to o čo tu ide…

Toto sme sem prišli pre seba objaviť. Byť šťastný.

Partneri sú len bonus. Korenie života. Sú tu na to, aby sme to šťastie, ktoré v sebe nosíme spoločne zdieľali.

Ako môžeme zdieľať vo vzťahu šťastie, ktoré nemáme, resp. ktoré v sebe nevidíme, ak šťastní sami o sebe nie sme?

A nech vás ani len nenapadne sa začať zamýšľať nad tým: „Ako to urobiť, aby som bol šťastný“

Je to síce na inú tému. Šťastní sme, len sami sa robíme nešťastnými.

Ak by som to mal všetko zhrnúť do jedného, jediného, jednoduchého odkazu pre vás, bolo by to:

„Bežte do vzťahov, keď je vám fajn, keď ste sami so sebou o sebe v pohode, keď ste šťastní, prirodzení… neskončí to katastrofou. ;)“

To je celé…

Držím vám prsty. Dajte mi vedieť, čo ste si uvedomili, čo ste pre seba objavili či uvideli. 😉

Som tu s vami, som tu pre vás!

[chlap_webinar]