Prečo nás nevera vo vzťahu tak bolí? Čo to vlastne nevera je a prečo sa vkradne do vzťahu?

Ako si to vo vzťahu nastaviť, aby si partneri neboli neverní? Akú rolu skutočne zohráva dôvera? A hlavne, ako sa dostať z toho, keď už na neveru dôjde? 

Nevera sa stala každodennou súčasťou ľudských životov a veľmi sa snažím vyberať vhodné slová k tejto téme, nakoľko ide o nesmierne citlivú a bolestivú záležitosť. Dokonca z vlastnej skúsenosti viem, že nás to dokáže páliť, ak sa vo vzťahu takto “sklameme.” 

Na túto tému bolo napísaných obrovské množstvo článkov či štúdií. Konvenčné prístupy v psychológií sa snažia pozerať na tento vzťahový jav ako na následok širokej škály príčin.

Napríklad ako následok určitej kompenzácie (to, čo nenájdem doma, hľadám inde), prejav tienistých stránok osobnosti (dopad minulosti, nevybúrenosť a pod.), forma úteku pred samým sebou, nedostatočným vyjadrovaním emócií, následok sýtenia potrieb u druhých, následok žiarlivosti, nedôvery a iné.

Niektoré náboženstvá neveru považujú za hriech, iné viery zas monogamiu neuznávajú a sú naopak zástancami polygamie.

Čo ale NEVERA ozaj znamená? Prečo sa vo vzťahoch vyskytuje? Kde je pravda alebo nejaký záchytný bod, ktorého sa môžeme chytiť? Je to naozaj následok čohosi nevyriešeného či nevypovedaného vo vzťahu? Alebo to môže byť všetko inak? 

 

Každý to máme proste inak

Koľko pohľadov na tento termín, toľko rozličných definícií. A je fajn sa pozrieť na to, čo nevera znamená konkrétne práve pre teba, pretože z tejto definície jasne vychádza to, prečo sa trápime.

Pre niekoho môže byť nevera to, ak:

• myslíme pri uspokojovaní samého seba na niekoho iného,
• partner/ka pozerá porno na internete,
• myslíme pri sexe na niekoho iného,
• pokukujeme po niekom inom,
• ideme na večeru s niekým iným,
• sa bozkávame s niekým iným,
• sa vyspíme s niekým iným,
• si dáme trojku, štvorku či grupák,
• pre niektoré ženy môže byť nevera napríklad to, ak by si partner zobral do trojky ďalšiu ženu, pričom ak by tam bol ďalší muž, za neveru by to nepovažovala.

 

Čo som tým chcel povedať?

Že ide o relatívny pojem. A hlavne, že nevera je vymyslený termín. 

Každý na toto slovo pozerá inak, každý má toleranciu a hranice nastavené niekde inde. Ako sa hovorí: „Koľko ľudí, toľko chutí…“

A každý si v inom bode zapichne vlajočku s nápisom: “Tak toto ti tolerovať už nebudem!” 

Práve podľa toho, ako si hranice nastavíme, máme potom tendenciu brať si veci osobne, cítime sa byť dotknutí, podrazení a pod.

 

Zlomené srdcia či predstavy?

Keď sa zamyslíme nad tým, čo to slovo NE-VERA vôbec znamená, je dobré si všimnúť, že spolu s termínmi VZŤAH a DÔVERA ide o slová, ktoré sme si my ľudia doslova vymysleli.

To, či budem partnerovi veriť, nemá vplyv na to, či ma bude podvádzať. Môže a nemusí to spraviť. To, či druhým veríme, alebo nie, nemá priamy vplyv na to, ako sa rozhodnú.

To, že sa partner rozhodne v nejakom momente byť s niekým iným, nemusí nevyhnutne znamenať, že už nechce byť verný vzťahu, v ktorom je.

Odkiaľ sa v nás ľuďoch berie tá potreba vlastníctva? To je predsa môj partner! Môj a nikoho iného!

Je fajn si uvedomiť, že rozhodnutie byť spolu, len jeden pre druhého, potrebuje urobiť každý sám za seba, pretože nikde nie je napísané, že VZŤAH = VERNOSŤ. 

Nemáme sa tu o čo oprieť. Vernosť, ako jav vo vzťahu, nie je niečo solídne a pevné, je len rozhodnutie ľudí zaviazať sa tomu druhému. A čím skôr si všimneme, že nemáme možnosť sa voči tomu ubrániť a mať to pod kontrolou, tým ľahšie pre nás.

Navyše, v jeden moment môže partner prehlasovať, že: “Nikdy by som nebol schopný podviesť svoju polovičku…” a potom sa to stane. 

Nás ľudí nebolí to, že náš partner sa rozhodol v danom momente BYŤ S NIEKÝM INÝM, ale to, že vzťah nie je podľa našich predstáv. 

 

Čo je dôvodom nášho utrpenia?

Štve a zožiera nás to, že na partnera nemáme dosah, nemôžeme ho ovládať a zmeniť podľa svojho obrazu.

Sme sklamaní z toho, že toto všetko nemáme pod kontrolou a nie je to tak, ako by sme chceli.

Ak dôjde k nevere, nemáme zlomené srdcia, ale rozplynú sa naše predstavy o tom, aký je partner, aký je vzťah. Rozplynú sa naše predstavy o tom, čo sme čakali, že by (ne)urobil, ako sa (ne)zachoval, a tak ďalej…

V dôsledku toho prehlasujeme, že nás tí druhí – podrazili, sklamali, podviedli a pod. Pričom za tým všetkým je jedna jediná vec.

Nechovajú sa podľa našich predstáv a očakávaní, prekročili hranicu našej “osobnej definície nevery.” A to je jediný dôvod nášho utrpenia, ak sa bavíme o nevere.

Nie je to o tých partneroch, ktorí boli neverní. Naše trápenie pochádza z nášho uvažovania. Naša bolesť pochádza z nášho myslenia. Náš smútok pramení v tom, ako o tom, čo sa stalo zmýšľame. 

To, že sa partner rozhodne byť s niekým iným, nie je nič osobné. Je to iba rozhodnutie a o nás to nič neznamená, nech sa cítime akokoľvek ponížene či podrazene. 

My ľudia máme perfektnú schopnosť brať si všetko osobne. Prvé otázky, ktoré mi prebehli hlavou, keď som zistil, že ma moja milovaná polovička podviedla, boli: “Prečo sa to stalo práve mne? Čo som urobil zle…?” Cítil som sa ako hlupák. Neviem, či som niekedy zažil väčší pocit potupy ako vtedy. Až kým mi nedocvaklo, že toho chudáčika robím zo seba ja sám.

 

Nebolí nás nevera ale naše príbehy o nej

Slová jednej mojej klientky: “Ako to mohol urobiť? Vyspal sa s tou špinou, s vlastnou susedou… Tak hrozne to bolí. Je to také hovädo. Tak perfektne to na mňa celý čas hral. Spätne vidím, že klamal a smial sa mi do tváre. Od neho by som toto nikdy nečakala…”

Čakala, nečakala, hold, stalo sa.

Nevidíme to, že nemá zmysel sa voziť v týchto úvahách. Sme v tom skutočne odborníci. Držíme sa týchto myšlienok a predstáv. Resp. spomienok…

Predstavujeme si, čo, ako a kde sa to stalo, čo (ne)robili a pod. Do detailov si vykresľujeme krásne bolestivý príbeh o tom, ako nám bola polovička neverná. A je nám z toho zle. Veľmi zle…

A vtip je práve v tom, že nám nie je zle z toho, čo spravila naša polovička, ale z toho, že si tento príbeh podrobne vykresľujeme. Sme v tom dobrí a ešte nás aj baví trápiť sa. Doslova si to užívame.

Viem, že si teraz myslíte, že som sa zbláznil, ale priznajme si, že to trápenie si spôsobujeme sami. Že je to len hra v našej hlave, ktorú hráme sami so sebou.

Pretože tá reálna situácia, ten moment, pre ktorý sa náš partner rozhodol byť s niekým iným už vlastne v momente, keď nad tým uvažujeme, NEEXISTUJE.

To, že sa trápime, musíme už urobiť my sami tým, že si to nanovo vymýšľame, vykresľujeme, konštruujeme, predstavujeme a prehrávame v hlave.

A i keď to znie úchylne. Robíme to. Všetci. Jednoducho – premýšľame. A je to v poriadku.

 

Ľudia klamú. Ľudia hrajú hry

Jednou z vecí, nad ktorými som si lámal hlavu, keď som zistil, že mi bola moja polovička neverná, bolo – kde sa podela úprimnosť? 

“Prečo mi to, sakra, nepovedala?” 

“Prečo nenabrala odvahu povedať to?”

“Kde zmizla z nášho vzťahu úprimnosť?” 

“Mohla mi to aspoň povedať do očí, sľúbili sme si, že budeme k sebe úprimní!”  

Tieto otázky a ich alternatívy sa nám automaticky rozbehnú v hlave. Presne nad týmito otázkami som sa zamýšľaj aj JA. Presne na tieto otázky sa ma pýtajú klienti na koučingu.

V prvom rade je dobre sám pre seba vedieť, že bez ohľadu na to, čo sa stalo a ako sa to stalo, chyba nie je na našom fronte (tých podvedených).

Nemohli sme tomu zabrániť. Nemohli sme nič urobiť. Nemohli sme spraviť viac/menej. Stalo sa. Nie je to o nás a s nami nie je nič zlé. A vlastne nič nie je ani zlé s tými, ktorí sú neverní.

Je užitočné si uvedomiť, že vidíme a hodnotíme veci podľa seba, podľa toho, ako sme to boli naučení a podľa toho, ako to máme my v hlave nastavené. 

Pri vlastnom kontakte s neverou som si uvedomil, okrem iného, podstatný rozdiel medzi tým, čomu hovorím “SOM PRIRODZENÝ” a “ĽUDIA KLAMÚ/ĽUDIA HRAJÚ HRY.”

Keď som prirodzený, tak hovorím to, čo chcem hovoriť. Hovorím “ÁNO” na to, na čo chcem povedať “ÁNO” a “NIE” na to, na čo chcem povedať “NIE.”

Reagujem a odpovedám na to, čo počujem. Nie na to, čo si asi myslím o tom, že počujem. Pýtam sa na otázky, na ktoré chcem dostať odpoveď. To, čo nechcem vedieť, sa radšej nepýtam.

Otvorene a narovinu sa bavím o tom, o čom sa chcem baviť. A keď niečo tvrdím, tak sa podľa toho chovám.

Takto to mám nastavené JA.

Keď poviem, že chcem vo vzťahu vernosť, monogamiu, tak to tak z mojej strany je. Je to moje vlastné rozhodnutie.

 

Ako to teda je?

Niekedy ale ľudia povedia jedno a chovajú sa úplne inak. Hovorím tomu, že “KLAMEME alebo HRÁME HRY.” Je to pre našu spoločnosť normálne. To však ale neznamená, že je to prirodzené.

Na koučing mi prišiel jeden klient, ktorý mal jasné “dôkazy” o tom, že ho partnerka podviedla a napriek tomu to zapierala, klamala a tvrdila, že to neurobila.

To, že som férový v komunikácií smerom k partnerovi, neznamená, že opačná strana to má nastavené rovnako.

Niekedy my ľudia dokážeme byť natoľko presvedčiví vo svojich hrach a klamstvách, že o nich presvedčíme aj samých seba. Dokážeme oklamať samých seba natoľko, že si myslíme, že je to realita a o to isté sa pokúšame aj pri partneroch.

Prirodzený SOM a s tým nič robiť nemusím a ani nemôžem, až do momentu, kým nezačnem samého seba trepať do nejakých neprirodzených póz, polôh, masiek či hier.

Keď som v pohode, keď som prirodzený a druhá strana sa snaží ma “OKLAMAŤ/HRAŤ SO MNOU HRU” vidím to, vnímam to, cítim to. Je to tak zreteľné, ako keď si pustíte rádio na plné pecky. Niečo vám jednoducho nesedí. Niečo tam proste smrdí…

To, že sa niekto na niečo hrá, je veľmi ľahké si všimnúť. Veľmi ľahké je odhaliť to, ak niekto káže vodu a pije víno. Stačí sa pozrieť na to, čo hovorí a čo robí. A potom je na stole jednoduchá otázka…

 

Chcem alebo nechcem?

Môžeme vytvárať a fungovať vo vzťahu v akom len chceme, ale nemusíme. 

Keď chcem žiť v otvorenom vzťahu, tak fajn. Stretol som sa na koučingu s dvoma pármi, ktoré sa jednoducho dohodli, že to chcú mať nastavené tak, že môžu mať iných sexuálnych partnerov, samozrejme, v rámci ochrany zdravia. Niektorým to tak proste vyhovuje. A nikto nemá právo to nejako hodnotiť či posudzovať.

Keď chcem vzťah založený na monogamii, tiež fajn. Je to jedno, ako si to nastavíme, pretože tak, ako si to vo vzťahu s partnermi nastavíme, tak to aj budeme mať.

Takže máme obrovské pole pôsobnosti. A môžeme si to skutočne nastaviť akokoľvek.

Stretol som sa už aj s tým, že klientka zostala s partnerom po tom, čo zistila, že jej bol neverný i napriek tomu, že na začiatku údajne tvrdila, že je to pre ňu dostačujúci dôvod na rozchod. Sama pre seba zistila, že zjavne nie je a že chce byť s ním i naďalej.

My ale určité veci nemôžeme vedieť a aj napriek tomu robíme určité prehlásenia, až kým to neucítime na vlastnej koži.

Ak nechcem byť vo vzťahu, kde mi je partner neverný – nemusím. Môžem odísť. Môžem ten vzťah ukončiť. Ale naopak, ak chcem, môžem v ňom zotrvať naďalej. 

Je to len na nás, aké vzťahy si vytvoríme.

Môžeme tvoriť pár s kýmkoľvek, ale nemusíme.

Dôležité je uvedomiť si, že my druhých nezmeníme. Vzťah je o dvoch ľuďoch, ktorí sú dobrovoľne spolu. Ak som s niekým vo vzťahu, tak len preto, že chcem. A naopak, ak nechcem, naozaj nemusím…

Môžem si nájsť niekoho, kto to vníma rovnako ako JA.

 

Od-pustenie?

Keď som zistil, že mi EXpolovička bola neverná, jednoducho som to ukončil. Sám pre seba som si uvedomil, ako to chcem mať vo vzťahu nastavené ja.

A že polygamia nie je smer, akým sa vo vzťahu chcem uberať. Tak som sa jednoducho zobral a odišiel.

Áno. Bolelo to. Jeden deň.

Čooo? Jeden deň?!

Jeden celý deň potom, ako som sa to dozvedel a skončil to, som preplakal. Večer som sa bol opiť s priateľmi, poriadne som sa vydepkáril, vyreval, vykričal.

Keďže som si ale uvedomoval, že to trápenie si vytvárame sami, na druhé ráno som vstal a šiel som v pohode pracovať. Bol som v poriadku. Bolo mi fajn. Pustil som to z hlavy. Sám som neveril, aké ľahké je sa toho pustiť…

Občas sa vynorili spomienky. Ale nepokračoval som v tej hre o tom: “Ako ma to trápi, ako to bolí, ako sa to mohlo stať, kde som spravil chybu, čo som (ne)mohol urobiť…”

A aj dnes si niekedy na to spomeniem a začnem si prevaľovať v hlave myšlienky typu: “Hmm, aké by to bolo, keby sme zostali spolu?” ale to už viem, že si to v tej hlave robím sám.

To, že som sa netrápil, bolo kvôli tomu, že som si uvedomoval, že to nebolo o mne.

Rozhodnutie, byť s niekým iným, bolo na opačnej strane, nie na mojej, nemám s tým nič spoločné, nemôžem za to, neurobil som žiadnu chybu, neurobil som nič zlé a nič som s tým vlastne ani urobiť nemohol…

Už sa to stalo. A ja som s tým nemal nič spoločné.

 

Je rozdiel tieto princípy logicky chápať a fakt napevno si ich uvedomovať

Ak to LEN chápem, tak to nestačí, pretože stále sa v hlave vynorí nejaká myšlienka, ktorej sa zľaknem, z čoho som smutný, do čoho sa zamotám a pod.

Ak si to ale ozaj sám pre seba uvedomujem, tak jednoducho túto hru na “obeť nevery” sám so sebou nehrám…

Psychológovia a duchovne založení ľudia slovo “Odpustenie” radi skloňujú v rozličných formách či kontextoch. Slovo vo svojej podstate znamená jediné – pustiť sa toho, čoho sa vo svojej hlave držím.

Minulosti, ktorá neexistuje.

A super správa je, že to nijako robiť nemusíme. Deje sa to samo. My sami sme tí, ktorí sa urputne držíme našich myšlienok, pretože sa domnievame, že je to dôležité, že to s nami nejako súvisí.

Keď si všimneme, že nám toto držanie sa myšlienok nijako nepomáha, že nás to unavuje, vyčerpáva, necháme to tak a prirodzene to z našej mysle zmizne…

 

To najdôležitejšie čo od vzťahov čakáme

A to najlepšie na záver.

To najveľkolepejšie, čo mi moja osobná skúsenosť priniesla s neverou, bolo to, že som upustil od množstva mýtov a nezmyslov o tom, čo LÁSKA je, čo znamená a ako by mala vyzerať.

Láska je. A tu to končí. 

Mať rád. Ľúbiť niekoho. Milovať niekoho je nádherný, hlboký pocit, ktorý vychádza z nás. Z vnútra. Cítime to my. Sme to my. Je to naša prirodzenosť. Je to náš domov.

Inými slovami: je to najživšia verzia samého seba. Je to naše výrobné nastavenie.

Láska popis nemá. Nepozná podmienky, pravidlá, dohody, očakávania či predstavy…

Sú to len výplody nášho Ega a to s Láskou nič spoločné nemá. Láska je bezpodmienečná, a to znamená, že je doslova BEZ PODMIENOK, no napriek tomu, naše múdre hlavy majú veľakrát svoje výhrady.

Láska nie je to, čo si myslíme alebo to, čo o nej hovoríme. Nezáleží na slovách, ktoré používame na jej opisovanie.

Láska je duchovná sila, živosť, bytie samotné, ktoré je tu ešte skôr, než o tom všetkom začneme premýšľať, rozmýšľať, vymýšľať…

Je to ten prázdny priestor medzi tým všetkým, čo sa nám v hlave deje. Tohto povznášajúceho pocitu, ľahkosti bytia, zamilovanosti do všetkého a všetkých sa môžeme len dotknúť svojou prítomnosťou a pozornosťou tomu, čo sa deje TERAZ.

 

Láska a vzťahy všeobecne sú v našich končinách postavené na vzťahovom biznise

Postavené sú na nasýtení a naplňovaní vzájomných potrieb, túžob, očakávaní, predstáv a podobne. Sú postavené na ilúzií, že jeden urobí druhého šťastnejším. Takéto vzťahy budú vždy turbulentné, plné bolestí, strachu a problémov. Nie sme takto v skutočnosti stavaní.

Nemôžeme docieliť, aby sa druhí chovali tak, ako chceme my a aby naši partneri vnímali veci rovnako ako my, nech ide skutočne o čokoľvek…

Vzťahy, ktoré fungujú, sa odohrávajú prirodzene samé, na rozhraní blízkosti, porozumenia, pohody, ľahkosti a bezpodmienečnosti. A toto potrebuje každý uvidieť v prvom rade sám pre seba, a až potom vnášať do vzťahu sám za seba.

Lezieme do vzťahov preto, aby sme boli šťastní a cítili to, že milujeme a že sme milovaní.

Zabudli sme ale na to, že Láska je náš domov. Rodíme sa v Láske.

Uverili sme klamstvu o tom, že to, aby sme boli šťastní a cítili Lásku, je úloha či povinnosť našich partnerov. 

A práve tento mýtus je zdrojom všetkého ľudského utrpenia, ak sa bavíme o vzťahoch.

 

Vstávame. Budíček

Je to na nás. Nie na tých druhých.

Nikdy nás vo vzťahoch nebolí to, že niekoho ľúbime či milujeme a že nás tá osoba podrazila, sklamala, ublížila nám či bola neverná.

Láska je. Tá popis či hranice nemá.

Iba, ak si nejaký popis vymyslíme a postavíme hranice, a v tom sme my ľudia fakt dobrí.

Bolia nás jedine predstavy o tom, že si myslíme, že by to malo byť inak…

Blbou správou je, že nič z toho, čo som v tomto článku napísal, nemôžte urobiť. Môžete si to pre seba, skôr či neskôr, len všimnúť a zrazu sa zmení všetko… 

Ak vás niektorá z myšlienok “dvihla zo stoličky” alebo sa “motáte” vo vašich vzťahoch, je fajn si niekedy zrovnať hlavu s niekým, kto tú perspektívu má a nie je do toho celého zatiahnutý, a navyše vás vie z toho vytiahnuť.

Vzťahy nemusia bolieť. A ani to nie je ich úlohou. Robíme si to sami.    

Pokojne sa mi ozvite.

Som tu pre vás.

[CTA_VNV]