Keď som nemal ešte vlastné auto, chodil som všade pešo alebo autobusom.

Vyšiel som z domu ako každý iný deň a išiel som na zastávku. Už z diaľky som videl, že tam akosi dlho stojí autobus.

Pomyslel som si, že buď nastupuje veľa ľudí, alebo má poruchu.

Keď som na zastávku dorazil, dvere autobusu boli stále otvorené a na lavičke pod prístreškom sedela sympatická slečna, ktorá si čítala knižku.

Využil som príležitosť, ktorá sa mi naskytla

Pozrel som sa striedavo na autobus a na ňu (v tomto momente na mňa ešte nepozerala), a spýtal som sa jej: „To ty si ten autobus pokazila?“

Síce sa na mňa najprv divne pozrela, ale s úsmevom odvetila, že ona to veru nebola.

Pre istotu som sa jej spýtal znovu a pridal som polovážny tón: „A si si tým istá? Pretože to tak vyzerá.“

„Áno, nebola som to ja,“ reagovala trochu neisto.

Tak som teda nadviazal konverzáciu a zisťoval som, či náhodou nevie, kedy pôjde ďalší. Ona tam čakala asi 5 minút a vraj každú chvíľu by mal ísť náhradný autobus.

V tom momente už mala zatvorenú knihu a viedla so mnou pohodovú debatu, keďže videla, že som v pohode a nič jej z mojej strany nehrozí.

Využil som čas a povedal som jej príbeh

Zhodnotil som, že sa to stáva bežne, pretože tieto autobusy sú už dosť zastaralé a rozpovedal som jej príhodu, ktorá mi v súvislosti s touto autobusovou linkou napadla.

Raz som totižto v tejto linke natrafil na jedného pripitého týpka, ktorý na plné ústa vykrikoval hlúposti a vyskakoval na celý autobus.

Všetci naokolo predstierali, že sa nič nedeje a on tam vlastne ani nie je. Pozerali von oknom a tvárili sa, že sa ich to netýka.

Nechceli ho nijako provokovať.

Ozval som sa teda ja, keď to už vo mne vrelo, že by sa mohol trošku upokojiť, že tam predsa len nie je sám, nech berie ohľad aj na ostatných.

No on po našej spoločnej výmene názorov mi pri vystupovaní jednu vrazil a rýchlo vybehol von.

Pre niektorých cestujúcich som bol hrdina, pre iných pako, ktorý mal potrebu niečo riešiť.

Vtiahol som ju do deja

„Och, vieš, ja tiež zvyknem radšej ignorovať, keď sa okolo mňa začnú diať nebezpečné veci,“ prezradila na seba.

Tak som ju začal trochu podpichovať: „Prečo by si to ignorovala?“

V tom prišiel ďalší autobus a my sme spolu nastúpili.

Nenechal som to len tak: „Ty by si naozaj nič nespravila? Veď aj ty máš určitú zodpovednosť voči iným ľuďom, s ktorými prichádzaš do kontaktu. Ty to tak necítiš? Ja vždy spravím to, čo považujem v danej situácií za správne, inak by som sa cítil ako slaboch a zbabelec. Hej, dostal som síce do nosa, ale hlúpo sa mohli cítiť akurát tak všetci ostatní, ktorí sa hrali na mŕtveho chrobáka.“

Napokon len prikývla: „Áno, máš pravdu…“

Doberal som si ju

Zmenil som tému a spýtal som sa jej, čo tu vlastne robí. Že som ju v tejto časti Nitry nikdy nevidel.

Zistil som, že býva len niekoľko ulíc odo mňa, tak som teda vyzvedal, či pozná v Nitre moje obľúbené miesto, kde robia najlepší čaj a kávu – čajovňu Epicure.

Nepoznala.

Ja na to: „Čo? Ty si z Nitry a nepoznáš to? Nemáš priateľov, ktorí by ťa tam zobrali?“

Opäť som ju trochu podpichol. Usmievala sa, uvoľnene sa so mnou bavila a čím viac som ju podpichoval, tým viac si to užívala.

Nedalo mi to, tak som povedal: „Vieš čo? Ja ťa tam zoberiem. Majú tam tú najlepšiu kávu a čaj v meste a rôzne malé dobroty, z ktorých mi vždy tečú sliny.“

Bez problémov súhlasila. Musela však už vystupovať a ja som mal ísť ešte o jednu zastávku ďalej.

Vystúpil som teda s ňou, že ten kúsok už prejdem pešo.

Pod dobrou zámienkou som ľahko získal jej číslo

Vytiahol som svoj telefón, podal jej ho a povedal jej: „Hoď mi tam svoje číslo, aby som ti mohol budúci týždeň zavolať a zobrať ťa do tej čajovne, bude sranda.“

Mala dlhé gélové nechty a nevedela s tým telefónom narábať. Mal som vtedy prvú generáciu iPhonu a boli to prvé väčšie dotykové telefóny.

„Čo? Ty nevieš, ako narábať s telefónom?“ podpichol som ju znova.

„Nie, ja mám ešte klasický tlačidlový, kvôli mojim nechtom,“ bránila sa s úsmevom.

Trochu ma vtedy tuším za tieto moje srandičky aj udrela do pleca.

V tomto momente sme boli úplne naladení na jednu vlnu, celá tá vec okolo získania jej kontaktu bola prirodzená a ona ťukala svoje meno a číslo do môjho telefónu.

Keď mi ho podala, uložil som si jej číslo a vytočil ho, aby o tom nevedela. Pritom som sa s ňou bavil ďalej.

A jej telefón zazvonil.

Videla neznáme číslo a ja som jej povedal, nech to pokojne zdvihne, že to môže byť dôležité.

Jednoduchý trik, aby si ťa zapamätala

Zdvihla ho a povedala: „Haló.“

Ja som si svoj telefón priložil k uchu a odpovedal: „Ahoj, ako sa máš?“

Rozosmiala sa a začali sme sa baviť po telefóne, aj keď sme stáli vedľa seba.

„Okej, ja už musím ísť, aby som stihol ďalší autobus, uvidíme sa nabudúce, zavolám ti,“ dodal som a zložil som telefón.

Kontakt na ženu je iba prostriedok k tomu, aby ste sa mohli opäť vidieť.

Potrebuješ sa s ňou teda konkrétnejšie dohodnúť na tom, o čom ste sa bavili a s čím súhlasila, že by chcela robiť.

Číslo je potom iba ďalší logický krok k tomu, aby ste sa znova stretli. Takže na tomto potrebuješ získavanie čísla stavať.

Číslo teda nie je cieľ. Je to prostriedok.

[superliga]