Hádky a konflikty! Každý to pozná.

Pri hádkach s partnerom sa určite každý dostal do súťaže o pravdu a spravodlivosť.

Vtedy je to boj.

Hráme hru, KTO vytiahne lepší argument, KTO vyrukuje s lepšou presvedčivou poznámkou, KTO nájde skôr slabé miesto v myslení toho druhého…

…KTO skôr naruší správnosť tvrdenia, KTO sofistikovanejšie položí protinázor a pod.

Niekedy sa chováme v tých vzťahoch skutočne ako na bojisku. Ako keby to ani nebol partner, ale nepriateľ.

Prispieva naším vzťahom vôbec takáto komunikácia? Alebo im úspešne podkopáva základy?

Chceme lásku alebo mať pravdu?

Poďme sa na to pozrieť!

 

Slovná vojna je „IN“

My to sami chceme. Naše EGO to chce. Lahodí mu to.

Je tu množstvo literatúry, kurzov, poradcov, ktorí učia druhých ako úspešne prehovárať, argumentovať, presviedčať a získavať výhody na svoju stranu.

Je to v móde súťažiť, kto má pravdu.

Ak primárne ale vychádzame pri komunikácií z pocitu nedostatku, prameniaceho z nášho egoizmu, na scénu prichádza vždy ešte silnejšia potreba uspokojiť svoje vlastne potreby a tlačiť na to, aby sme boli víťazi.

Všímam si, vnímam to, čo chýba mne. Dávam to najavo partnerovi, vyžadujem to od neho a môj pocit pohody a šťastia začína byť závislý od toho, že či ten partner splní to, čo ja chcem.

Uzatvárame sa do JA chcem, JA potrebujem, JA očakávam, JA túžim, JA žiadam.

ČO sa deje?

Oddeľuje nás to od seba. Strácame sa vo vlastných príbehoch o osobnej dôležitosti a jediný zámer je uspokojiť tie NAŠE chcem, potrebujem, očakávam, túžim, žiadam.

Vyprcháva intimita, blízkosť a priepasť neporozumenia sa zväčšuje.

 

Mojko, urob mi dobre

Stačí si zapnúť telku, nejaký romantický film, ktorý končí: „Žili spolu šťastne až kým…“

Veľmi jednoducho môžeme odpozorovať vzťahový model, ktorý sme si zaužívali a ktorý nás takpovediac prerástol.

Hovorím o závislosti. O vzťahovej závislosti.

Ak naša vnútorná pohoda, pokoj, radosť, šťastie stojí na tom, čo hovorí a ako sa chová naša polovička a pri situáciách, kde sa nepohodneme, máme sklony poukazovať na to, čo chceme, potrebujeme, očakávame, túžime, žiadame >>> Diagnóza: Som na tebe závislý.

Zakrývame si pred tým oči.

Je tu jeden veľký omyl, ktorí už dlhé tisícročia prehliadame.

Domnievame sa, že to ten vonkajší svet môže za to, že sa cítime tak, ako sa cítime. Myslíme si, že prežívame vonkajší svet, no prežívame jedine naše myšlienky.

Jednoducho povedané, sme presvedčení, že to ten partner môže za to, že mi je na prd, že som nahnevaný, že som smutný, že mi je ťažko, že cítim úzkosť a pod.

 

Nerobíme si to náhodou sami?

MY sami si rozprávame denno-denne príbehy o tom, ako chceme, aby sa ten druhý zmenil, že ten druhý je iný; že sme nečakali to, ako sa zachoval; že by mali byť veci inak, ako sú a podobne.

„Ak by mi bol neverný, tak mi ublíži.“

„Nechápem, ako ma mohol takto sklamať.“

„Sme spolu už tak dlho, už ma pozná a veľmi dobre vie, že to nemá robiť!“

„Robí mi to naschvál, ja to viem. Ona je proste taká!“

Naša nespokojnosť pramení jedine z toho, že si to sami začneme v hlave vymýšľať, akí nespokojní z toho nášho života vlastne sme. 

Hlavne si tam púšťame príbeh o tom, ako by to správne v tom vzťahu malo byť. Ako by to malo byť lepšie či ideálnejšie.

Sme doslova popletení z našich vlastných myšlienok. Veríme im a spájame ich s druhými.

To predsa oni!

Po chvíli sa tak začneme cítiť a zrazu, aha ho – to je krutá realita – ten môj partner je ale hovädo!

[chlap_webinar]

 

Ty máš problém, nie Ja. Zmeň sa!

Keď veríme tomu, že to ten partner za to môže, vchádzame do komunikácie s rôznou škálou požiadaviek.

Práve takýto druh komunikácie nepochopenie zväčšuje a táto slovná vojna založená na hre, kto vydrží dlhšie vysvetľovať, prečo má ten druhý problém a nechápe, nerozumie, mýli sa, ak reaguje alebo sa chová v rozpore s našou pravdou, je v konečnom dôsledku vysiľujúca a hlavne nezmyselná.

A čo je za tým všetkým?

Chceme, aby sme boli v pohode. Chceme byť spolu.

Ale naše Eguško to odmieta, pretože v záchvate emócií nás baví bojovať o ten náš pohľad.

Sme ochotní isť až na doraz, len aby sme mali pravdu.

No, je fajn vedieť, že ak sa bavíme o láske, tak láska nie je závislá, egocentrická, majetnícka, žiarlivostná.

Keď sme ale fungovanie vo vzťahu odkukali z filmov a z vonkajšieho sveta, kde je väčšina vzťahov postavených na závislosti, tak je pre nás normálne vnímať vzťahy ako drámy.

Drámy plné dramatických, búrlivých scén. Vzťahy sa potom pre nás stávajú problém. Sú komplikované a ťažké či zložité.

Európske pojatie lásky vychádza zo vzťahového biznisu.

 

Na pravdu vo vzťahu zabudnite

V komunikácií nie je dôležitá pravda, ale zdieľanie, synergia, prijatie pravdy toho druhého, blízkosť a intimita.

Čo keby sme na chvíľu prestali venovať pozornosť tým našim hlúpostiam, čo nám bežia v hlave o tom, čo chceme my?

Zastavili sa a naozaj načúvali tomu druhému?

Zabudnime na hašterenie, kto má pravdu a či sú isté veci fér a spravodlivé, pokiaľ chceme mať kvalitné a blízke vzťahy.

Tak, ako sú určité formy komunikácie, ktoré partnerské vzťahy utužujú a podporujú, tak sú aj spôsoby, ktoré ich oslabujú a v závere rozbíjajú.

Ak sa rozhodneme ísť cestou neporozumenia a neprijímania druhého.

Naše vzťahy oslabujú a rozbíjajú nezmyselné hádky o tom, kto má alebo nemá pravdu.

V komunikácií pri partnerských vzťahoch vedie k degenerácií najčastejšie presvedčovanie.

 

Kto má pravdu, kto má na čo právo…

…kto za čo môže, čo je fér a čo je nefér, čo je spravodlivé a nespravodlivé, čo by mal jeden aj druhý.

Kde ide o to, presadiť sa proti príbehu toho druhého.

Smeruje to len k odcudzovaniu, stagnácií a vzťahu to absolútne nič neprináša.

Je to slovná vojna o vydobytie miesta, pozície a rešpektu.

K týmto komunikačným „technikám“ nás ženie Ego, hrdosť, pýcha, ješitnosť. Potreba poukázať na dôležitosť, vážnosť a potreba prejavu úcty.

„Ty si ma absolútne nevážiš.“

„Ako sa to ku mne chováš?“

„Čo si to dovoľuješ? Čo si o sebe vôbec myslíš?“

Ak nedokážeme byť vnútorne v pohode a vyrovnaní sami so sebou, chceme po druhých, aby to nejako urobili, aby sme sa tak cítili.

Tak začína nikdy nekončiaca naháňačka.

 

Cesta je porozumenie

Nie je to o stavaní a presadzovaní pravidiel mojej perspektívy, ale v prvom rade o úprimnom kroku voči partnerovi.

Poskytnúť mu oporu, pohladenie, počúvať ho, vnímať ho, snažiť sa pochopiť, porozumieť, naladiť, vcítiť sa do diania z jeho pohľadu.

A to bez hodnotenia, súdenia či porovnávania so svetom, v ktorom žije a poukázať na to, že s láskou a bezvýhradne, bez zaujatia, vítam jeho postoj.

Porozumenie je o vzájomnej rovnosti a prijatí pravdy toho druhého.

Nie o tom, že: „Rozumiem, ale pozeraj sa na to takto, ako chcem ja. Uznaj, že mám pravdu.“

Niekedy sme tak ďaleko od toho, ako veci fungujú, pretože nikdy nevidíme svet toho druhého, a to, že sa nepochopíme je úplne normálne.

 

Je to v poriadku!

Negatívne myšlienky nám hovoria jedine to, že ich nemáme brať vážne.

Ak sme smutní, tak len preto, lebo naše myšlienky nás robia smutnými.

Nie okolie, ale naša reakcia.

Čím máme príležitosť si uvedomiť, že tomuto stavu netreba veriť.

Vzťahy sa stanú pre nás neuveriteľné jednoduché, ak pre seba objavíme to, že máme nárok milovať, ale nemáme nárok to vyžadovať naspäť.

Budeme vytvárať neuveriteľne krásne a kvalitné vzťahy, ak tam budeme pre toho druhého bez podmienok, aby sa rozvíjal, rozkvital a objavoval to, že my sami sme prejavom lásky.

Nepotrebujeme sa dohadovať a presviedčať o pravdách.

Vykašlime sa na tieto nezmysly!

Čo je naozaj dôležité vo vzťahu?

Byť tu spolu, pre seba a milovať sa alebo naťahovať sa o to, kto má pravdu?

Držím vám prsty. Dajte mi vedieť, čo ste si uvedomili, čo ste pre seba objavili či uvideli 😉

Som tu s vami, som tu pre vás!

[MT_vztah]