Nie, nie, nie! Ja rozhodne svojho partnera/partnerku nechcem meniť! Mňa sa to určite netýka.
Sme ľudia a každý máme občas sklony vo vzťahoch nejakým spôsobom očakávať, vyžadovať, potrebovať, chcieť po tom druhom ABY… niečo, niečo, niečo doplňte si sami.
Niekedy čakáme, že sa ten druhý zachová nejak inak, že povie niečo iné. Niekedy chceme, aby ten druhý pre nás niečo urobil.
Niekedy potrebujeme, vyžadujeme od tých druhých, aby sa chovali tak, aby nám to neubližovalo, aby sme sa cítili dobre.
Je tu ale jeden menší, väčší háčik.
My v živote nevidíme veci také, aké sú, ale také, ako o nich zmýšľame.
Inak povedané, nevidíme druhých, takých ako naozaj sú, ale tak, ako ich chceme vidieť a počujeme to, čo chceme počuť.
A práve tu vzniká 90 % vzťahových problémov, obzvlášť “problémov v spojitosti s komunikáciou”. Práve tejto téme sa budeme v tomto článku venovať.
Cestovali ste niekedy po svete?
Ak áno, určite ste si všimli to, že medzi kultúrami sú obrovské rozdiely. Stačí sa prejsť po Slovensku a vidieť rozdiely v zmýšľaní.
Všade môžeme nájsť rozdiely v kultúre, náboženskom presvedčení, v uvažovaní ako takom.
Nepredpokladáme, že ľudia inej kultúry či iného vierovyznania budú robiť a zmýšľať tak, ako my.
Alebo áno?
Rovnako to je aj v pochopení toho, že každý človek žije v samostatnom svete – realite.
Tieto naše samostatné svety, hovorím im často krabičky, sú konštrukt našich myšlienok.
Toho, čo si so sebou vláčime z minulosti, všetky naše traumy, boliestky, nepríjemné situácie. Samozrejme, aj to pozítívne a taktiež aj naše predstavy o budúcnosti, očakávania, ciele, vízie a pod.
Inými slovami, náš pohľad na veci je podmienený tým, ako zmýšľame o súčasnosti, ako premýšľame o minulosti a ako premýšľame o budúcnosti.
Vo všetkých troch časoch je jasne vidieť, jeden spoločný faktor a to ten, že neustále premýšľame. Neustále nám hlavou niečo beží. A to tak aj do konca našich životov bude – blbá správa.
Snaha zmeniť druhých
Nie je čo rešpektovať
Zmyslom vo vzťahoch nie je rozdiely tolerovať, rešpektovať či akceptovať, ale uvedomiť si, že to tak je a inak to byť ani nemôže.
Nie je čo tolerovať a nie je ani čo prijímať. Tu je obrovská BODKA.
Dobre, tak každý pozeráme na veci inak A?
Tu to ale nekončí, pretože ak by sme si naozaj ako ľudia uvedomovali hĺbku tohto tvrdenia, nevznikali by vo vzťahoch partnerské konflikty kvôli rozdielnosti.
Nedochádzalo by k rozchodom typu: “Môj partner sa zmenil… Sme rozdielne povahy… Už sme sa k sebe nehodili… On je proste taký…”
[chlap_webinar]
Uvedomenie vs. pochopenie
Až keď si sami pre seba uvedomíme, že ak niečo od toho druhého očakávame, že budeme vidieť veci inak ako druhá strana, že keď považujeme za samozrejmosť, že partneri budú robiť veci inak a keď pochopíme, že tí druhí budú reagovať na veci inak, ako my, tak práve toto pochopenie nám dokáže zásadne eliminovať vzťahové konflikty.
Okay, to chápem, ale ja chcem len, aby…
NIE! Žiadne ALE, žiadne ABY, žiadne JA CHCEM a ten druhý musí!
Je veľmi jednoduché do toho spadnúť. Ak čakáme, že sa partner nejako zachová.
Ak sme prekvapení z toho, ako sa zachoval. Ak si predstavujeme, že niečo urobí, povie. Ak sme sklamaní z toho, že niečo urobil/neurobil.
Živým príkladom je napríklad nevera, klamstvá, podrazy, slovné ublíženie a pod.
To, že sa cítime pri týchto veciach zle, nie je ale o tých druhých. Nie je to o tých partneroch.
Máme svoje vlastné krabičky
“Ale veď ona ma predsa podviedla… Klamal mi v niečom zásadnom, to nemal robiť… Sklamala som sa v ňom… Nemôžem jej už viac veriť… Urazilo ma to, ako sa zachoval…”
Tieto výroky počúvam pri koučingu často. A presne poukazujú na to, že práve vtedy nevidíme to, že každý žije vo svojej krabičke.
To, že každý žijeme vo svojej realite, žiaľ, LEN chápeme, ale častokrát si to neuvedomujeme.
A to uvedomenie je zásadný rozdiel. Pretože jediné to uvedomenie nás dokáže vytrhnúť z toho, že sa necítime viac zle, že to viac nebolí, že sa nás to viac nedotýka, že nie sme viac sklamaní či ubolení.
Jediné uvedomenie si toho, že žijeme vo vlastných myšlienkových, očakávacích a predstavovacích krabičkách pre tú konkrétnu situáciu nám umožní pochopiť, že to, že sa cítime zle nikdy nie je o tých druhých ľuďoch.
A blbou správou je, že to naozaj nikdy neskončí, pretože sme mysliace krabičky. Neustále nám to myslí samo.
Neustále sa cítime podľa toho, čo sa nám premieta v tých našich hlavách. A to, ale nesúvisí s tým, akí sú/nie sú, mali by/nemali by, musia byť naši partneri.
Rozdielnosť ako korenie života
Problémy vo vzťahoch vznikajú vždy na základe dvoch javov.
- Myslíme si, že partneri vidia veci tak, ako my, preto ich reakcie nechápeme alebo nás nejakým spôsobom rozrušia, znepokoja.
- Myslíme si, že by partneri mali vidieť veci tak, ako chceme my, pretože my vnímame veci správne.
V oboch prípadoch prehliadame skutočnosť, že vidíme veci podľa seba, podľa toho, čomu sme sa naučili veriť my, podľa našich vlastných interpretácií, predstáv a očakávaní.
Nie, že by mohli partneri vidieť veci tak ako my, ale v skutočnosti ani nikdy nemôžu.
Áno, môžeme sa snažiť pochopiť druhých, ale v skutočnosti nie sme schopní premýšľať a uvažovať nad vecami presne tak ako ostatní.
Znovu, jedna vec je chápať a vedieť, že rozdielnosť vnímania dáva životu dokonalý zmysel a druhá vec je si to skutočne uvedomovať.
Neustále si my ľudia máme potrebu dokazovať a presviedčať druhých o tom, že ten náš pohľad je pravdivý, opodstatnený, realistický a správny.
Každý žije vo svojej pravde len do momentu, kým neuvidí, že je to len jedna z milión ilúzií, s ktorými sa identifikujeme.
Každý to pri určitých myšlienkach vidí, ale každý máme nejaké myšlienky či predstavy, ktoré si berieme osobne.
Práve vtedy, keď si berieme niečo osobne, keď berieme niečo vážne, máme potrebu si ísť veci vykomunikovať, vyriešiť, vyhádať a pod.
K čomu to ale naozaj vedie? Úprimne?
K ničomu.
Kľúčom je uvedomenie, že ide o nikdy nekončiaci nevedomý proces, ktorý je podmienený naším osobným úvahám, predstávam a očakávaniam, prípadne systému hodnôt.
Všetky naše interpretácie o daných situáciách sú vykonštruované podľa toho, čo poznáme, čo považujeme za pravdivé.
Nepochopením tohto jednoduchého princípu si dokážeme dokonale zničiť vzťahy a naplniť tak samých seba bolesťou, trpkosťou a hnevom.
Nikto vám nič neberie!
Nemôžeme ale povedať, že niektoré názory či pohľady na vec sú správne či nesprávne.
Sú také, aké sú. Neutrálne. Bez popisu. Bez hodnotenia. Nikto vám ich neberie.
Môžeme zmýšľať o veciach ako chceme, ale nemôžem prinútiť druhých, aby zmýšľali o týchto skutočnostiach rovnako.
Otvorenosť je cesta
Vzťahy sa neodohrávajú na rovine nášho premýšľania či osobností.
Blízkosť, dôvera, tolerancia, porozumenie sú vedľajším produktom otvorenosti. Byť otvorení tomu, že veci môžu byť inak ako ich my vidíme.
Skúste druhých nepopisovať.
Skúste nehodnotiť to, čo robia či nerobia.
Skúste sa nehrať s myšlienkami o tom, ako by sa mala/nemala vaša polovička chovať.
Vyskúšajte byť otvorený tomu, čo je. Vnímať druhých, takých, akí sú s tým, čo si myslia.
Nechajte vaše osobné myšlienky tak. Ak vás to ale baví, neustále premýšľať, rozmýšľať, analyzovať a konštruovať, tak v tom pokračujte. Nie je na tom nič zlé. Ale pravdou je, že to nikam nevedie.
Hlavne sa nesnažte druhých narvať do svojej vlastnej krabičky, pretože je to niečo, čo vás od seba oddeľuje.
Čo chceme?
Chceme si byť vo vzťahoch s druhými blízki.
Mať intímne vzťahy, plné porozumenia a lásky.
Alebo chceme s tými druhými bojovať?
Uvedomujem si, že som sa dotkol tém ako je napr. nevera či klamstvá. Tieto veci vo vzťahoch dokážu naozaj bolieť a niekedy je naozaj ťažké sa z toho sám vymotať.
Práve z toho dôvodu, ak by ste sa chceli o tom pobaviť hlbšie a konkrétnejšie, pokojne mi napíšte.
Som tu pre vás!
[MT_vztah]
